AKTUÁLNE (Juraj Gradoš) Ľudia sa najčastejšie modlia v čase životných skúšok a trápení, a v čase olympiád, majstrovstiev a všeobecne zápasov, na ktorých nám nejakým spôsobom záleží. Neuvedomujeme si, že „Boh nikomu nenadŕža“ (Rim 2, 11). Prečo by mal? Veď to sa hrajú jeho deti. A o čo sú jedni menej jeho deťmi ako druhí? Či jedných má milovať viac a iných menej? Problémom je, že my to tak nevidíme. Chceme, aby nám Boh nadŕžal, lebo my si to zaslúžime, lebo my sme tí praví, tí, čo majú mať všetko, čo chcú. Aké sebectvo!
Tento svoj postoj voči Bohu často ešte viac okoreníme stávkou na víťaza. Veď prečo by sme neprišli k ľahko zarobeným peniazom? A ak to nevyjde, ak nielenže nezískame viac peňazí, ale prídeme aj o vklad, vinný je Boh a vinní sú všetci okolo nás. Len nie my. Aj v športe však platí náhoda. Aj tu platí nevyspytateľnosť života. A navyše, nik z nás nevie, čo prežíva hráč či súťažiaci v tom okamihu. Čo ak sa nevyspal, čo ak si ublížil, má traumu alebo je jednoducho unavený?
Takto sme komentovali Petra Sagana minulý rok na Tour de France, keď nie a nie vyhrať etapu. Často bol o chlp druhý. Tento rok sa mu darilo. Teraz nám prekáža, že nepredvádzal svoje kúsky, ale sústredil sa na víťazstvo. Podobne sme komentovali i výkon futbalistov na majstrovstvách Európy. Našich i cudzích. A najmä Christiana Ronalda a jeho hod mikrofónom. Musí odpovedať? Komu z vás by sa chcelo po dňoch trápenia ešte odpovedať na otázky súvisiace s vašou bolesťou? Kto by si nechal jatriť svoju bolesť?
Naposledy sme sa predviedli pri našom tenistovi Martinovi Kližanovi. Nepozerali sme, čo robil, ako fungoval. Ale našli sa odvážlivci, čo mu napísali na facebook slová: „Zabijem ťa, keď ťa uvidím! Zabijem tvoju rodinu, mamku, otca a všetkých! Keď ťa stretnem, dobijem ťa a okradnem, aby si mi vrátil, čo som na tebe prehral! Si hajzel, ktorý si takto zarába, že tipuje a predáva svoje zápasy!“ Ako by ste reagovali na takúto poštu po úmornom dni? Martin v ten deň odohral dva zápasy. A to, ako sám píše, v totálnom vyčerpaní z predchádzajúceho týždňa a po dlhej pauze. Toto si zaslúžil?
Áno, takí sme my ľudia. Myslíme na seba a chceme vyťažiť z iných, čo sa dá. Nepozeráme na jeho námahu, nepozeráme na druhého človeka. Je pre nás iba zdrojom zisku, zdrojom hrdosti alebo – ak to nevyjde – objektom nášho hnevu. Futbal, hokej, cyklistika či tenis. Úplne všade sme rovnakí. A ak títo ľudia necítia našu podporu, prečo potom majú súťažiť? Pre zisk? Má byť ich jediným cieľom? Pre pocit víťazstva, chvíľkové opojenie slávou? Alebo pre národ, pre jeho slávu? Nečudujem sa frustrácii Martina Kližana, keď na adresu takéhoto spávania napísal: „Čo je to vlastne reprezentácia? Koho alebo čo mám reprezentovať? … Ide skôr o to, že by to mala byť naša česť, ako to všetci hovoria. A teraz je otázka, že prečo česť. Prečo by som mal reprezentovať? Koho by som mal reprezentovať? Našu vládu? Alebo náš olympijský zväz, ktorý ožije len raz za štyri roky? Alebo náš tenisový zväz? Alebo náš slovenský ľud? Ľud, ktorý sa po každej nejakej výhre bije do pŕs, že sa niečo podarilo vyhrať, a všetci sú pyšní na to, že sú Slováci, a keď sa náhodou niečo nepodarí, reagujú tým, že hanlivo, urážlivo, vulgárne poukazujú na človeka, ktorý prehral? … Niekedy sa zamýšľam, či takúto krásnu krajinu, bohužiaľ, plnú týchto… , sa oplatí reprezentovať.“
