SLOVO NA TÉMU (Kamil Kardis; foto: fr.aleteia.org)
Neľahkou úlohou dnešných dní je klásť otvorené otázky a odpovedať na ne vierohodne a trpezlivo po predošlom skúmaní. Hlavný problém je však v tom, že naše znalosti o druhých (okrem odborníkov) sú len veľmi obmedzené. Samozrejme, prekročiť tento prah vlastnej dobrovoľnej izolácie a nevedomosti znamená úprimnú snahu porozumieť druhému a naučiť sa mu načúvať. Ak teda chceme porozumieť islamu a utvoriť si voči nemu vlastný postoj, musíme ho najprv „spoznať“.
Islam (arab. odovzdanie sa do Božej vôle) je najmladšie monoteistické náboženstvo a zároveň druhé najväčšie svetové náboženstvo. Moslimovia islam považujú za pokračovateľa judaizmu a kresťanstva, s ktorými zdieľa väčšinu prorokov a vyznáva „rovnakého“ Boha. Zakladateľom islamu je prorok Mohamed. Učenie zdôrazňuje strohé jednobožstvo (Alah) a jeho vyznávač sa nazýva moslim, čiže človek, ktorý je podriadený Božej vôli.
Na počiatku 7. storočia po Kristovi sa na území Arabského polostrova vytvorilo spoločenstvo ľudí, ktoré túžilo viesť život v úplnom podriadení sa vôli jediného Boha. Toto podriadenie sa (islam) zahŕňalo všetky aspekty a sféry života. Treba preto zdôrazniť, že islam nie je len doktrína, kult a organizácia, ale tiež právo, zákony, spôsob usporiadania štátu a spoločnosti, hospodárska činnosť, politika. Moslimovia veria, že islam je pravdivou, pravou a prvou relígiou ľudstva. Z tohto dôvodu je islam nimi považovaný za najdokonalejšie náboženstvo.
Korán
Iniciátorom moslimskej aktivity bola viera, že iba oni sú vlastníkmi pravého Božieho zjavenia a sú pravým Abrahámovým náboženstvom, lebo Židia sa previnili tým, že náboženstvo chceli vyvlastniť iba pre seba, a kresťania tým, že sa stali polyteistami (majú nie jedného, ale troch bohov, v moslimskej interpretácii tzv. „svätú rodinu“, t. j. Otca, Syna a Máriu ako Matku). Arabská expanzia v 7. storočí bola teda vyvolaná z vedomia, že sú vlastníkmi jedinečného Božieho zjavenia, ktoré majú za povinnosť obhajovať a rozširovať aj za cenu obetovania svojho majetku i života. Moslimovia túto povinnosť nazývajú džihádom, t. j. úsilím ísť po Alahovej (teda Božej) ceste.
Posvätnou knihou pre moslimov je Korán, ktorý obsahuje slová jediného Boha. Tie vraj boli zjavené Mohamedovi a cez neho podané ľudstvu. Arabský názov qur´an znamená recitácia, čítanie. Korán bol „zjavený“ v arabskom jazyku a len v tejto forme bol podávaný ďalším generáciám. Moslimské preklady svätej knihy na lokálne jazyky sú neskoršie a obsahujú obyčajne aj arabský text. Korán je jedinou svätou knihou moslimov obsahujúcou „Božie zjavenie“, ktoré sa skončilo spolu so smrťou Muhammada. Moslimovia okrem Koránu vyznávajú aj päť základných článkov viery, ktorými sú: viera v jedného Boha, ktorý je najvyšší, večný, sebestačný, milosrdný a milostivý; viera vo všetkých Božích poslov počnúc Noemom, Abrahámom, Mojžišom, Ježišom a Mohamedom; viera vo všetky pôvodné nebeské knihy; viera v Božích anjelov a viera v posledný súdny deň.
Každý moslim musí dodržiavať náboženské povinnosti voči Bohu známe ako päť pilierov islamu.
- Šaháda (vierovyznanie). Je to vyhlásenie, že existuje jedna najvyššia bytosť, Boh, a Mohamed je jeho posol. Opakuje sa niekoľkokrát denne a predstavuje podstatu moslimského spôsobu života.
- Salát (modlitba). Moslimovia sa povinne modlia päťkrát denne – pri východe slnka, ráno, na obed, poobede a pri západe slnka. Pred každou modlitbou je predpísaná rituálna očista. Modlia sa na koberčekoch, otočení k Mekke. Modlitbu sprevádzajú rôzne úkony a postoje, napr. klaňanie sa. Čas modlitby ohlasuje muezín spievaním azánu z vysokej veže mešity (tzv. minaretu). Dobrovoľné modlitby sa vykonávajú mimo času stanoveného na povinné modlitby, zvyčajne s istým cieľom alebo pri nejakej príležitosti (narodenie, úmrtie, choroba).
- Saúm je pôst počas mesiaca ramadán. Počas denných hodín sa musia zdržať akéhokoľvek jedenia, pitia, fajčenia, pohlavného styku a iných pozemských radostí. Pôst dodržiavajú moslimovia počas deviateho mesiaca (ramadán) lunárneho kalendára 29 až 30 dní. Saúm má naučiť moslimov trpezlivosti a zdržanlivosti. Existujú výnimky. Napríklad deti, tehotné ženy, chorí a cestujúci sa nemusia postiť, prípadne sa postia rovnaký počet dní neskôr.
- Zakát je dávanie almužny chudobným. Moslimovia sú povinní podporovať ľudí, ktorí sú v núdzi, či už sú to siroty, vdovy, chorí, alebo žobráci. Každý moslim si počíta veľkosť almužny, ktorú poskytuje, individuálne. Z jeho príjmov po odrátaní všetkých životných nákladov svojej rodiny odovzdáva zo zvyšku 2,5 %. Okrem toho môžeme v islame vymedziť sadaku, čo je dobrovoľný dar.
- Hadž. Posledným pilierom islamu je púť do Mekky, ktorú by mal každý správny moslim absolvovať aspoň raz za život. Je spojená s množstvom rituálov, ale asi najznámejším z nich je obiehanie okolo svätyne Ka’aba.
Ako tvrdí János Molnár, podľa predstáv moslimov sa svet delí na svet (dom) islamu a svet (dom) džihádu (dom úsilia alebo dom vojny). V dome islamu je všetko v poriadku: je pod kontrolou moslimov, uplatňujú sa tam zákony islamu aj vtedy, keď v dome islamu môžu žiť aj nemoslimovia, ktorí však uznávajú majoritu moslimov a daň, tzv. džizju platia moslimskej vrchnosti. Ostatná časť sveta je oblasť džihádu, ktorú moslimovia majú za úlohu islamizovať, v záujme čoho musia vynaložiť všetko úsilie. Islam vidí svet ako otvorený konflikt medzi domom mieru a domom vojny, ktorý musí byť porazený vo svätej vojne (džihád). Islam patrí k tým náboženstvám, ktoré sú veľmi málo ovplyvnené sekularizáciou. Počas svojho vyše tisíc štyristoročného trvania málo alebo takmer nič nestratil zo svojej pôvodnej „horlivosti“.
Islam a kresťanstvo
Islam odmieta celé kresťanské učenie o Najsvätejšej Trojici, ktoré podľa neho odporuje Božej jedinosti, a pokladá to za formu polyteizmu. Podľa Koránu kresťanskú Trojicu tvorí Boh, Ježiš a Mária, a zavrhuje označenie Boha ako Otca, pretože Boh je vo vzťahu k ľuďom Pánom a nie Otcom. Pozná aj Ježiša, dokonca Ježiš v Koráne vystupuje pod menom Ísa alebo al-Masíh, t. j. Pomazaný. Je označovaný tiež ako Božie Slovo, je synom Márie, ktorého počala priamym tvorivým Božím slovom podobne, ako Boh stvoril Adama. Máriino panenstvo sa v Koráne zdôrazňuje viackrát, rovnako aj fakt, že si ju Boh vyvolil, učinil čistou a vyznamenal medzi všetkými ženami. Moslimovia popierajú Ježišovo vykupiteľské poslanie aj jeho ukrižovanie. Podľa ich názoru namiesto Ježiša zomrel na kríži niekto iný, kto sa mu podobal. Ježiš bol podľa nich po smrti vzatý k Bohu a má prísť na konci vekov ako znamenie hodiny. Príde do Svätej zeme a zabije Antikrista, zlomí kríž a zbúra všetky kostoly a synagógy. Bude žiť ešte štyridsať rokov, zomrie a bude pochovaný v Medine.
Čo sa týka kristológie, tu nie je možný dialóg. Dialóg je možný len v oblasti spoločnej viery v Boha – Stvoriteľa a zameraní sa na spoločné eticko-sociálne ciele. Korán a islamská vierouka pozná Ježišových apoštolov. Najviac zakorenení sú apoštoli Peter a Tomáš. Svätého Ducha chápe Korán ako pojem duch (ruh) v rôznych významoch. Ide o Boží dych života vdýchnutý Adamovi a neskôr Márii, o vnuknutie a vedenie dané prorokom. Aj Ježiš je niekedy označovaný ako ruh. Moslimovia hovoria o neporozumení kresťanského Písma. Korán ho označuje ako evanjelium (indžíl) a chápe ho ako knihu zjavenú Ježišovi tak ako Korán Mohamedovi. Neskôr vládlo povedomie, že kresťania toto evanjelium pokazili, pôvodné sa stratilo a vlastné spisy evanjelistov, a listy sú vlastne len kresťanské hádisi, sunna, teda opisy skutkov a jeho slová. Koránske povedomie o krste a Eucharistii je veľmi skreslené.
V praktických otázkach spolužitia moslimov a kresťanov prijatých do islamského štátu boli uplatnené pravidlá. Kresťania ani Židia neboli nútení na konverziu. Boli uznávaní za „vlastníkov Písma“. Označenie pre kresťanov je masíhíjún, stúpenci Masíha – Krista. Judaizmus, kresťanstvo a islam sa definujú ako zjavené a podľa islamskej formulácie „nebeské“ náboženstvá. Problém ostatného sveta vo vzťahu k islamu spočíva v neadekvátnom nároku na to, že je univerzálne platnou normou morálnosti pre všetky časy a pre všetkých ľudí.
Kresťansko-moslimský dialóg
Rýchly vývoj arabistiky a islamistiky priniesol vedecké poznanie svetového názoru a historických skutočností islamu, no aj napriek tomu sa staré myšlienkové stereotypy dlho udržiavali v povedomiach ľudí a určitá časť prežíva dodnes. Vatikán začal venovať zvýšenú pozornosť nekatolíckym cirkvám a mimokresťanským vyznaniam najmä od pontifikátu Jana XXIII. Jednou z myšlienok bolo zahrnúť do pojmu Boží ľud i vyznávačov iných náboženstiev. Bol zriadený aj sekretariát pre nekresťanov, ktorý je dnes premenovaný na Pápežskú radu pre kultúru a medzináboženský dialóg. Druhý vatikánsky koncil prijal zásadu, že všetko, čo je v nekresťanských náboženstvách pravé a dobré, pochádza od Boha, a že Boh si praje spasiť všetkých ľudí. Koncil vydal aj deklaráciu Nostra Aetate (1965), ktorý priamo poukazuje na vzťah k islamu. Pavol VI. vydal encykliku Ecclesiam suam, kde vyslovuje uznanie morálnym a duchovným hodnotám rôznych náboženstiev.
Benedikt XVI., ktorý vidí základ pre kresťansko-moslimský dialóg zakotvený v Nostra Aetate a Lumen Gentium, prispel a povzbudil k pokroku v dialógu, ku ktorému môžeme dôjsť, len ak berieme islam vážne a snažíme sa mu porozumieť v jeho komplexnosti a realite, skúmať jeho podstatu a jeho pravdivé tvrdenia; povzbudzujeme kresťanov aj moslimov, aby seriózne viedli medzináboženský dialóg, ktorý má byť vnútornou požiadavkou ich spoločného prejavu slúžiť ľudstvu, ktorá je založená na ich viere v jediného Boha; vyzývame kresťanov a moslimov, aby brali svoju vieru vážne; tým pre moslimov myslel, aby prevzali zodpovednosť za „skreslený islam“, „zlých moslimov“ a odstránili všetky nejasnosti, aby na svete sa mohol objaviť len „vznešený islam“.
Svätý Otec František pokračuje v tomto snažení o dialóg a uplatňovanie kultúry stretnutia s islamom. V encyklike Evangelii gaudium zdôrazňuje, že nemožno zabúdať na to, že moslimovia „sa pridŕžajú Abrahámovej viery a spolu s nami sa klaňajú jedinému, milosrdnému Bohu, ktorý v posledný deň bude súdiť ľudí“. Sväté písma islamu obsahujú časti kresťanského učenia – Ježiš Kristus a Mária sú predmetom hlbokej úcty a je obdivuhodné vidieť, ako mladí i starí, ženy aj muži moslimskej viery dokážu denne venovať čas modlitbe a verne sa zúčastňovať na svojich náboženských obradoch.
Je zrejmé, že kresťansko-islamský dialóg nemôže odstrániť zásadné teologické rozpory. Ale môže dosiahnuť dobré výsledky tam, kde sa poukáže na spoločné hodnoty a záujmy, na globálne a ľudské ciele, akými sú mier, ľudské práva a vzťahy medzi ľuďmi. Spolužitie a spolupráca oboch náboženstiev je výzvou, ale aj šancou naučiť sa žiť v kultúrnom pluralizme s tými, ktorí veria inak, alebo aj v duchu tolerancie a dobrej vôle sa majú rozoznávať ako bratia povolaní v rôznych dobách a na rôznych miestach k dobrému dielu. V tomto kontexte ešte výstižnejšie vyznievajú slová Svätého Otca Františka, ktorý vyzýva kresťanov: „Ježiš Kristus stále čaká, že ho spoznáme v migrantoch a utečencoch, v odídencoch a vyhnancoch, a aj takto nás volá, aby sme sa delili o svoje zdroje a občas sa aj vzdali niektorých dobier z tých, čo sme nadobudli.“