Táto dávna pravda sa dá povedať aj inak – klamstvo zotročuje. Ak človek klame, zamotáva sa do svojich lží. A je v nich uviaznutý ako hmyz v sieti pavúka. Čím viac sa bude vykrúcať, vyhovárať, tým viac sa bude do lží zamotávať. A aký je výsledok? Smrť. Nepíšem tu o fyzickej smrti, aj keď niekedy človek volí aj toto zlé „riešenie“, ale o zániku vzťahov, dôvery, úprimnosti… Na jednej strane ovocie klamstva prichádza od osôb okolo takéhoto klamára, ktorí len veľmi ťažko budú nachádzať silu a odvahu mu znovu uveriť, znovu s ním budovať vzťah. Ale i v samom klamárovi vzklíči ešte väčšie zlo – uverí, že nikto mu už neodpustí. Ba čo viac, časom sa tento jeho štýl života v klamstve stane pre neho normálnym.
Vidíme to okolo seba. Všade. Veľmi viditeľné je to v politike. Zlo, spájanie sa so zlom je zľahčované. Bagatelizované. Sú nachádzané nové a nové výhovorky, aby prekryli staršie klamstvá. A často také dôveryhodné. A tak presvedčivo podané. A jednoduchý človek náchylný veriť predstaveným im uverí. V tomto prípade klamstvo ničí dôveru autorít – tých, čo klamú, i tých ostatných. Zasieva do sŕdc a myslenia ľudí pochybnosti. Namiesto prirodzenej dôvery tu bude nedôvera, ktorá sa prejaví často vtedy, keď pôjde o život. Aj dnes to vidíme – nosenie rúšok, obmedzenia v chrámoch, obchodoch, kinách… Počúvame, že toto sú všetko iba výmysly, aby nás očipovali. Lebo sa blíži koniec sveta. Strácame dôveru, lebo klamstvami bola tá naša zničená. A keď príde človek, ktorý ju potrebuje a ktorému my potrebujeme veriť, tak naraz dôvery niet. Nemáme dôveru sa úprimne a v plnosti vyznať zo svojich hriechov. Nemáme dôveru prijať rozhodnutie autority. Nemáme dôveru…
Nie je to nič nové. Toto „hranie sa“ s dôverou tu bolo od počiatku sveta. Eva uverila klamstvu hada, Adam Eve, Ábel Kainovi… A potom, keď sa človek spálil, keď jeho dôvera mu priniesla bolesť, nasledovala nedôvera. Spomeňte si na Kaina a jeho strach, že bude zabitý. Že smrť brata sa obráti proti nemu. Aby ho toto jeho presvedčenie nezabilo, Boh ho musel ubezpečiť, že potrestá každého, kto by siahol na jeho život. A označiť ho svojím znamením.
I Samaritánka pri studni prišla po vodu napoludnie. Lebo neverila, žeby jej niekto odpustil jej spôsob života. Spôsob založený na klamstve. Klamala seba samú, že muž, s ktorým žije, je jej manželom. Päťkrát sa sklamala, a tak si našla inú cestu.
Jej príbeh sa však končí inak ako tie naše. Ona vo svojej samote na pravé poludnie, v najväčšej horúčosti dňa stretáva muža, ktorý ju pozná. Muža, ktorý chápe jej počínanie, ale ponúka jej viac. Človeka, ktorý ju neodsúdil, ale podal pomocnú ruku. Naraz je schopná verejne priznať klamstvo. Zbaviť sa ho a s ním jeho bremena. Spoznala pravdu a pravda ju oslobodila. A nielen to. Uzdravila ju. Nájdeme v sebe aj my odvahu uveriť tomuto človekovi a vstúpiť do prítomnosti Pravdy?
