SLOVO NA ÚVOD (Juraj Gradoš)
Prežívame posvätný čas plný milostí prameniacich z radosti Otca nad návratom márnotratného syna. Nad návratom kajúcnika. Je to čas pokánia a nápravy srdca. Čas jeho hojenia. A čas spoznávania následkov zla, hriechu, ktorý sme kedysi my alebo naši predkovia spáchali. Najlepšie spoznáme následky svojho konania vtedy, keď opustíme svoje „dôvody“, svoju „spravodlivosť“ a pozrieme sa na svoje skutky očami toho druhého. Ono to nie je niekto cudzí – je to náš brat, naša sestra.
Jedna z veľkých bolestí, ktoré si ako komunita nosíme v sebe, je náš vzťah k sesterskej Pravoslávnej cirkvi. Môžeme na jej existenciu nazerať rôzne a možno mať k nej i svoje výhrady. Ale pravdou je, že aj ju, tak ako našu cirkev, tvoria veriaci a duchovní. Teda ľudia. A tak ako my, o nič menej ani o nič viac, sú to tiež deti nebeského Otca. A teda naši bratia a sestry. Nebudem tu rozoberať, kto z nás je ten márnotratný, ten, ktorý odišiel. Máme na to isto každý svoj pohľad. A to je pravda. Je to náš pohľad. Nie Otcov. Vidíme kúsok pravdy a i to svojím nedokonalým okom, a myslíme si svojím ľudským rozumom, že sme dosiahli celú pravdu.
Ako historik môžem povedať, že celé dvadsiate storočie sa tu na východe Slovenska nieslo v znamení príkorí a ubližovania si medzi týmito cirkvami. Každý si myslel, že on má jedinú, skutočnú pravdu. A že pravda tých druhých je menej skutočná, menej pravdivá. Ľudsky je to zrejmé – veď ju nepoznali, nevideli ich očami. A v tomto ovzduší, kde istotne nechýbal hnev, pýcha, závisť, nenávisť… v tomto čase tu mal svoju žatvu diabol. Otrávil srdcia ľudí. Rozhnisal rany. Postavil brata proti bratovi v akejsi našej križiackej výprave. Svätej vojne – džiháde, ktorý vedú extrémni moslimovia. Zrazu bola niečia pravda väčšia než právo toho druhého na život. Naša. Ich.
Je čas pôstu. Čas kajúcnosti. Možno nastal čas, aby sme sa kajali za málo lásky. Za málo pochopenia, za tvrdé srdce. Za hľadanie ľudskej spravodlivosti, keď sme násilím odpovedali na násilie. Zlobou za zlobu. Nadávkou za nadávku. Hnevom za hnev. Človek má v svojej skazenej povahe tendenciu bagatelizovať svoje previnenia a zveličovať hriechy tých druhých. Vidieť smietky a prehliadať brvná. Ak však nechceme byť iba ľuďmi, tvormi tejto zeme, ale chceme byť Božími deťmi, keď chceme prijať tento obrovský dar od nebeského Otca, tak musíme prekročiť hranicu svojej vlastnej ľudskosti. Začať hľadať pravdu, ktorá prekračuje tú ľudskú. Božiu. Jeho spravodlivosť, jeho lásku, jeho milosrdenstvo. A nielen hľadať a spoznávať, ale najmä prijať a žiť. A v prijatí tohto daru od Otca máme aj silu objať brata, ktorý nám ublížil, a takto odpovedať na zlo. A je jedno, kým je tento brat. Možno je pravoslávny, možno je Róm. Možno iba „nepohodlný“ sused, či dokonca manžel, alebo manželka. Máme v sebe silu od Otca ich prijať, objať a milovať. Chceme?
