SLOVO SVÄTÉHO OTCA (Marek Baran; foto: vimeo.com)
Svätý Otec František na slávnosť Všetkých svätých vo svojom príhovore pred modlitbou Anjel Pána pripomenul Božiemu ľudu, že k svätosti, ktorá je darom i povolaním zároveň, sme povolaní všetci.
„Drahí bratia a sestry!
Dnešná slávnosť Všetkých svätých nám pripomína, že sme všetci povolaní k svätosti. Svätí mužovia a ženy každej doby, ktorých dnes oslavujeme, nie sú len nejakými symbolmi ľudských bytostí, pre nás vzdialených a nedosiahnuteľných. Naopak. Sú to ľudia, ktorí žili s nohami na zemi. Zažívali námahu každodenného života s jeho úspechmi i zlyhaniami, nachádzali v Pánovi silu stále znovu vstať a pokračovať v kráčaní. Z toho možno vidieť, že svätosť je cieľom, do ktorého sa nedá dôjsť iba vlastnými silami, ale je to ovocie Božej milosti a našej slobodnej odpovede na ňu. Svätosť je teda zároveň darom i povolaním. Keďže je Božou milosťou, čiže jeho darom, je to niečo, čo si nemôžeme kúpiť či zadovážiť výmenou, ale iba prijať, a takto mať účasť na samotnom Božom živote skrze Svätého Ducha, ktorý prebýva v nás odo dňa nášho krstu. Semiačkom svätosti je práve krst. Ide o to, aby sme stále viac dozrievali v uvedomovaní si, že sme vštepení do Krista, tak ako je ratolesť súčasťou viniča, a preto môžeme a aj musíme žiť s ním a v ňom ako Božie deti.
Svätosť teda znamená žiť v plnom spoločenstve s Bohom už teraz, počas nášho pozemského putovania. Ale svätosť, okrem toho, že je darom, je tiež povolaním, je spoločným poslaním všetkých nás kresťanov, učeníkov Krista; je to cesta plnosti, ktorou je každý kresťan povolaný vo viere prejsť a dosiahnuť konečný cieľ: definitívne spoločenstvo s Bohom vo večnom živote. Svätosť sa tak stáva odpoveďou na Boží dar, lebo sa prejavuje ako prijatie zodpovednosti. Z tohto pohľadu je dôležité usilovať sa o každodenné posväcovanie sa v podmienkach, povinnostiach a okolnostiach nášho života a snažiť sa prežívať všetko s láskou a dobročinnosťou.
Svätí, ktorých dnes v liturgii oslavujeme, sú bratmi a sestrami, ktorí vo svojom živote uznali, že potrebujú toto Božie svetlo a v dôvere sa mu oddali. Preto teraz, pred Božím trónom (porov. Zjv 7, 15) mu vo večnosti spievajú na jeho slávu. Oni tvoria to sväté mesto, na ktoré s nádejou pozeráme ako na náš konečný cieľ, zatiaľ čo ešte putujeme v tomto pozemskom meste. Kráčajme teda smerom k svätému mestu, kde nás očakávajú títo bratia a sestry. Svätí. Je pravda, že sa cítime unavení z namáhavej cesty, ale nádej nám dáva silu ísť ďalej. Keď hľadíme na život svätých, povzbudzuje nás to k ich napodobňovaniu. Medzi nimi je veľa svedkov tzv. ,svätosti vedľajších dverí, tých, ktorí žijú medzi nami a sú odrazom Božej prítomnosti‘ (Apoštolská exhortácia Gaudete et exsultate, 7).
Bratia a sestry, pripomienka svätých nás vedie k tomu, aby sme zdvihli zrak smerom k nebu. Nie preto, aby sme zabudli na pozemskú realitu, ale aby sme jej mohli čeliť s väčšou odvahou, s väčšou nádejou. Nech nás v tom svojím materským príhovorom sprevádza Panna Mária, naša najsvätejšia Matka, znamenie útechy a bezpečnej nádeje.“ (príhovor z 1. novembra 2019)
„Svätosť je cesta plnosti, ktorou je každý kresťan povolaný vo viere prejsť a dosiahnuť konečný cieľ: definitívne spoločenstvo s Bohom vo večnom živote.“ (Svätý Otec František)
