SLOVO NA ÚVOD (Juraj Gradoš)
Pomaly sa končí rok 2019. A s ním aj druhé desaťročie nového milénia. Ešte stále cítime jeho dynamiku. V prírode, v spoločnosti. Namiesto toho, aby sme sa jej postavili, naivne si myslíme, že ak sa jej poddáme, prežijeme. Postaviť sa jej dnes je oveľa ťažšie ako pred desiatimi rokmi. Ale vtedy sme sa iba poddali a svet sa začal meniť rýchlejšie. Stromy miznú, s nimi zvieratá. Vrabcov je možno menej než sliepok. A to nehovorím o hmyze, i keď niektoré druhy neobľubujem. Ale dnes nie sú. Akoby sa príroda zatvárala a pripravovala na hlboký spánok. Na zimu trvajúcu veľmi dlho. Tempo, ktorým smrť účinkuje okolo nás, je vysoké.
Podobný proces badať i v spoločnosti. Chamtivosť niektorých ľudí nepozná hranice. O bezočivosti ani nepíšem. Politici prijali zákony tak, aby boli spravodlivé navonok. Zároveň však umožňujú beztrestne konať bezprávie. Prečo? Už viackrát som napísal, že sú iba plodom stavu spoločnosti, ktorú vytvárame sami. Sú z nás. Ako my. Len majú viac možností. Zbúrali ako Trójania svoju bránu a voviedli nám do života nepriateľov. A dnes sa čudujú, že spoločnosť kolabuje. Že ľudia volia strany, ktorých morálne zázemie, skutky a slová sú v príkrom rozpore s Božím poriadkom, s ním samým. To, čo bolo nenormálne pred pár desaťročiami, dnes sa stáva vzorom života. Prirodzený Boží poriadok panujúci v celej prírode pomaly dostáva v ľudskej spoločnosti ranu za ranou a zomiera. Doslova vymiera v svedomiach ľudí. A nahrádza ho chlad, zima a mráz sebectva, ktorý rodí iba smrť.
Dá sa to zmeniť? Alebo aspoň zastaviť? Neviem. Dúfam, že áno. Možno ešte máme pár sekúnd na to, aby sme po zime zažili jar. Aby po nej nenasledovala ďalšia zima. Aby kauza podvodu nerodila iba ďalšiu kauzu. Aby jedna nenasledovala za druhou. Zraňovanie za zraňovaním. A na konci toho smrť. Možno je ešte nádej na jar. Ale ak sa poddáme zime, ak sa jej zľakneme alebo ju prijmeme, jari sa nedožijeme. Robme, čo vieme. Čo môžeme. Pre prírodu: šetrime vodu, separujme odpad, dávajme druhý život použitým veciam. Ale aj saďme stromy, budujme búdky. Neznečisťujme vzduch, využívajme, kde sa dá, vlastné nohy (a predídeme chorobám srdca) a hromadnú dopravu… Nie sme bezmocní. Ale ak budeme čakať na zázrak, na iných, zahynieme. Urobme, čo vieme. Učme to naše deti. Alebo ak to potrebujeme, učme sa to sami nanovo. Chce to zmenu srdca. Nepozerať sa na seba, ale na ľudstvu zverený svet. A až bude moje i vaše nové ekologické auto (kiež by bolo čo najskôr) poznačené od množstva hmyzu ako kedysi môj starý favorit, tak sa príroda prebudila.
Podobne je to aj v spoločnosti. I tu existuje nádej. Začnime byť smační. Chutní ako prví kresťania. Buďme vzormi hodnými nasledovania. V tom, čoho je v tomto sebeckom svete málo – v láske. Milujme a odpúšťajme. Veľmi ma bolí, ale chápem to, že ani v Cirkvi si nevieme odpúšťať. Nevládzeme. Máme strach, že prídeme o svoj život. A možno áno. Aj prví kresťania zomierali a z ich svätej mučeníckej krvi sa zrodili ďalší. Boli skutočným kvasom a prekvasili svet. Nebojme sa. Nielen ísť do ulíc a voliť, ale aj žehnať. Seba pred chrámom i dieťa v kočíku. Obed na stole i stromček v lese. V rukách kresťanov vždy bol a je osud celého ľudstva. Ak prestanú byť soľou, život stratí chuť.
