SLOVO NA ÚVOD (Juraj Gradoš)
O chvíľu sa najnavštevovanejším miestom na Slovensku a asi aj vo všetkých kresťanských krajinách stanú cintoríny. Paradoxne miesta, ktorým sa v konečnom dôsledku snažíme čo najdlhšie vyhnúť. No tí, ktorí tam už odpočívajú, nám svedčia o márnosti našej snahy. Neexistuje recept na dlhovekosť. Zomierajú mladí i starí, zdraví aj chorí. Dokonca aj keď istotne zdravé stravovanie a športovo založený životný štýl majú svoje výhody, i mladí športovci, ba deti, zomierajú. Niekedy náhle, inokedy pomaly či tragicky.
Čo vo chvíli smrti víri v hlave človeka, to na tomto svete nezistíme. Môžeme sa iba domnievať, že má strach pred neznámom či o milovaných. Lebo láska zväzuje. A zaväzuje. Láska prekonáva aj okamih smrti a robí ho iba prechodom z jedného stavu bytia do druhého. Prechodom možno dramatickým, ale pre mnohých lahodným. Stačí sa iba pozrieť na tvár v okamihu smrti boháča, ktorý stráca všetko, čo zbudoval, a chorého starého človeka sýteho svojich dní, ktorý s radosťou opúšťa ubolené utrápené staré telo, aby si obliekol nové. Smrť je pravdepodobne tou najspravodlivejšou vecou, ktorú na zemi máme. Nie jej čas ani okolnosti, ale samotná smrť.
A tak z lásky a úcty k tým, ktorých telá už odpočívajú v objatí zeme, hoci oni sami sú už zbavení pozemských starostí, každý z nás prináša veniec, kvety, sviečku alebo krátku tichú modlitbu na cintorín. V objatí ticha, dôstojnosti a pokoja zapálime plameň symbolizujúci svetlo. Malý plamienok v objatí chryzantém a v tieni náhrobného pomníka takmer nevidno. Ale večer, keď pohasnú všetky svetlá a čierna tma pokryje cintorín, stovky týchto plamienkov jej bránia dosadnúť na hroby a sú ako žiarivé kvety na lúke plnej teplých farieb. Svetlo zaháňa tmu a teplo chlad.
I keď to robíme pre zosnulých, tento čas, atmosféra a všetko navôkol sú časom pre nás. Aby sme sa zastavili. Aby sme počúvali ticho. Aby sme zatvorili uvravené ústa. Aby sme si našli čas objať milovaného. Čas pre nás. Mnohí to pochopili a cintoríny sú pre nich oázou pokoja, kde čerpajú silu i v priebehu roka na svoje vlastné boje. Ale nadovšetko prichádza čas, ba už je tu, keď mŕtvi v hroboch vyslovujú v tichu slová odpustenia. A slová vrúcnej prosby, ktorou si žiadajú naše odpustenie. V tichu nemými ústami hovoria: „Odpusť mi, prosím. Nevedel som, čo robím. Nevidel som všetky dôsledky. A možno som nechcel vidieť, lebo som videl iba seba a svoje ja. Svoje záujmy, svoje plány, svoje predstavy, svoj život…“
No my nemusíme čakať na túto „príležitosť“. Môžeme tieto slová vysloviť do ucha tomu, komu sme ublížili. Teraz. V tomto čase. Ale možno si myslíme, že máme čas. Že neskôr. Zajtra. O týždeň. Keď pôjdeme na hroby, poobzerajme sa. Všetci, ktorí tam nemo ležia, by nám radi povedali, že teraz a tu je ten čas. Že je ľahšie povedať slová živému, ako mŕtvy čakať na slová odpustenia v bolesti trápenia. Že je ľahšie objať so slzami znovu nájdeného blízkeho, ako vidieť pustnúť svoj hrob v samote zabudnutý od všetkých blízkych. A tak i ja využívam tu a teraz tento čas a priestor a prosím o odpustenie. Z hĺbky srdca, s túžbou objať každého z vás.
