ROZHOVOR (Juraj Gradoš) Svätý Otec František vymenoval 24. júna pomocného biskupa Prešovskej archieparchie Milana Lacha SJ za apoštolského administrátora sede vacante Parmskej eparchie Ruténov v Spojených štátoch.
Vladyka Milan, ako ste prijali vymenovanie do Parmy?
Ako prejav Božej vôle. Kto je veľkodušný k iným, k tomu bude Pán Boh ešte veľkodušnejší. V Parmskej eparchii žijú naši ľudia, potomkovia Slovákov a Rusínov zo Slovenska a bývalej Podkarpatskej Rusi. Aj im treba pomáhať a starať sa o nich.
Čo vás čaká v najbližších dňoch a kedy sa plánujete ujať úradu administrátora?
Tieto dni sú hektické a poznačené administratívnymi záležitosťami nepriamo súvisiacimi s vymenovaním. Najdôležitejšie je teraz vybaviť si pracovné víza do Spojených štátov. A napokon ma čaká sťahovanie. Nebudem si so sebou môcť brať všetko, tak musím aj rozmýšľať, čo je nutné. V piatok 21. júla popoludní pri archijerejskej božskej liturgii v Katedrálnom chráme sv. Jána Krstiteľa v Parme ma uvedie do úradu apoštolský nuncius v Spojených štátoch arcibiskup Christophe Louis Yves Georges Pierre. Na slávnosti sa zúčastnia aj naši biskupi miestnej cirkvi sui iuris – arcibiskup metropolita William Skurla, vladykovia Kurt Richard Burnette z eparchie Passaic a John Pazak z eparchie Phoenix, ktorý predtým pôsobil v Toronte. Potom sa s Božou pomocou začnem oboznamovať s kňazmi, diakonmi, rehoľníkmi a veriacimi Parmskej eparchie.
Čo znamená byť vymenovaný za apoštolského administrátora?
Svätá stolica niekedy na uprázdnený biskupský stolec nevymenuje hneď sídelného biskupa, ale apoštolského administrátora, aby spravoval eparchiu. Dôvody, prečo nemôže byť biskupský stolec obsadený priamo, môžu byť rôzne. Svätá stolica však pre blaho veriacich nechce nechať eparchiu bez vedenia, a tak ju zverí do správy administrátora s priamo vymedzenými kompetenciami, v mojom prípade s právami eparchiálneho biskupa.
V histórii Prešovskej eparchie máme skúsenosť s obdobím, keď ju spravovali apoštolskí administrátori. Bolo to v rokoch 1922 až 1940, keď ju spravoval najprv križevacký biskup Dionýz Njáradi a potom bl. Pavel Peter Gojdič OSBM ako titulárny harpašský biskup. Dôvod bol vtedy prostý – v Maďarsku stále žil biskup Štefan Novák, ktorý sa úradu nevzdal.
Aj nedávno susednú Mukačevskú eparchiu v Užhorode spravoval od roku 2003 ako apoštolský administrátor vladyka Milan Šášik CM. Ten bol neskôr v roku 2010 vymenovaný za jej eparchiálneho biskupa.
Teda môže sa stať, že po istom čase ostanete v Parme pôsobiť ako sídelný biskup?
Áno, je to možné. V budúcnosti. Je to rozhodnutie Svätého Otca, ktoré treba v poslušnosti prijať.
Aká veľká je eparchia v Parme?
Eparchia nie je veľká. Má okolo deväťtisíc veriacich. Toľko majú zhruba naše dekanáty. Ale títo veriaci sú roztrúsení na veľkom území. Zahŕňa dvanásť štátov v Spojených štátov amerických – Ohio, Indianu, Michigan, Illinois, Wisconsin, Minnesotu, Missouri, Iowu, Kansas, Nebrasku, Severnú Dakotu a Južnú Dakotu. Okrem niekoľkých misií má tridsaťjeden farností, z ktorých väčšina je roztrúsená v okolí veľkých miest Cleveland, Detroit a Chicago.
Samotné mesto Parma leží v štáte Ohio a nachádza sa na južnom okraji veľkého mesta Cleveland. Je to siedme najväčšie mesto v tomto štáte a počtom obyvateľov je podobné Prešovu. Okrem mne zverenej Parmskej eparchie je aj sídlom gréckokatolíckej ukrajinskej eparchie.
Okrem farností je v eparchii aj ženský kláštor v meste Burton v štáte Ohio a pútnické miesto blízko Clevelandu zasvätené máriapócskej Presvätej Bohorodičke.
Už ste stihli aspoň v hrubých rysoch spoznať históriu eparchie?
Tak trocha. Eparchia bola zriadená 21. februára 1969 ako tretia ruténska eparchia v Spojených štátoch. Po jej erigovaní tam bola 11. júna toho istého roka zriadená metropolia, ako máme aj my na Slovensku. Išlo o metropolitnú cirkev sui iuris ruténskej tradície, ktorej prvým arcibiskupom metropolitom sa stal vladyka Štefan Kočiško. Práve tu v Spojených štátoch sa v roku 1986 začal proces blahorečenia oboch našich dnes už blahoslavených biskupov Pavla Petra Gojdiča a Vasiľa Hopka.
Prvým biskupom v Parme bol vladyka Emil Mihalik a pôsobil tu do roku 1984. Jeho rodičia pochádzali z Hrabského, odkiaľ pochádzal aj náš bl. Vasiľ Hopko. Vladyka Emil sa však narodil krátko po ich príchode do Pittsburghu.
Žijú tam aj dnes gréckokatolíci pochádzajúci zo Slovenska?
Skôr ide o ich potomkov v tretej či štvrtej generácii. Od prelomu 19. a 20. storočia tam začali prichádzať naši Rusnáci – Šarišania a Zemplínčania z východného Slovenska a obyvatelia Podkarpatia. Dôvod bol prostý – práca. Najviac ich tam prišlo v období medzi vojnami. Niektorí sa vrátili naspäť, iní tam zostali. Dnes už skoro všetci hovoria iba po anglicky. Pomerne veľkú časť veriacich tvoria konvertiti z rôznych národov. Preto sa táto cirkev niekedy už neoznačuje ako ruténska, ale ako byzantská či americko-byzantská.
V Parmskej eparchii dnes pôsobia niekoľkí kňazi pochádzajúci zo Slovenska. Od roku 2004 je tam otec Marek Višňovský, od roku 2007 Miron Keruľ-Kmec, obaja z Prešovskej archieparchie, a najnovšie od minulého roka Ján Čižmár z Košickej eparchie.
Aký liturgický jazyk sa tam teda používa?
Až na jednu farnosť sa všade používa anglický jazyk. A aj tam je to kombinované s cirkevnou slovančinou. Angličtina sa tu začala používať v roku 1955, keď bola 3. septembra ako liturgický jazyk zavedená na odpuste v Uniontowne.
Nebudete sa cítiť ďaleko od rodiny, Slovákov…?
Ťažká otázka, na ktorú teraz neviem odpovedať. Dnes je skype a facebook schopný preklenúť aj Atlantický oceán. Ako jezuiti sme boli pripravovaní na to, že naším pôsobiskom je celý svet, nielen naša krajina. Vidím, že sa v mojom živote napĺňa to, na čo ma ako jezuitu pripravovali osemnásť rokov. Cirkev musí byť misijná, teda otvorená ísť mimo tradičného územia, tradičných veriacich. Ak to nebude robiť, spreneveruje sa Kristovmu príkazu.
Mnohým veriacim ste prirástli k srdcu. Čo by ste im chceli v tejto chvíli povedať?
Že ich mám rád a modlím sa za nich. Stále som jedným z vás a nehanbím sa za to. Ba práve naopak, lebo z našej milovanej cirkvi vzišli mučeníci – blahoslavení vladyka Pavel Peter Gojdič OSBM, vladyka Vasiľ Hopko, otec Metod Dominik Trčka CSsR a ďalší. Som gréckokatolík, Rusín, chlapec, ktorý vyrástol v jednej z našich diasporických gréckokatolíckych farností – v Ľubici. Tu som pocítil Kristovo volanie byť kňazom a neskôr rehoľníkom. Boh mi dal ešte viac, čo som nečakal. Stal som sa biskupom.
A môj odkaz pre nich? Ostaňte verní Kristovi, odovzdávajte svojim deťom vieru v Boha, modlite sa s nimi spolu doma. Hľadajte pravdu. A keď nás budú opäť prenasledovať, prial by som si, aby sme išli neochvejne za Kristom aj v utrpení, a potom v novom večnom živote v Božom kráľovstve.