ROZHOVOR (Dada Kolesárová, Michal Pavlišinovič) Mladý, ale veľmi nadaný spevák, folklorista a zároveň umelecký vedúci folklórneho súboru Hornád. Síce žije v Košiciach, no jeho korene siahajú do severnejších oblastí nášho krásneho Slovenska, do obce Habura. S pánom Štefanom Štecom, redaktorom rusínskeho národnostného vysielania košickej redakcie Slovenského rozhlasu, sme sa porozprávali o folklóre a zvykoch v období Veľkej noci.
Odkedy sa venujete folklóru a prečo?
Folklóru sa venujem od detstva. V tomto prípade by som slovo folklór zamenil za tradíciu, pretože s tou som sa stretával doma každý deň. Aj keď som vyrastal v meste, rodičia boli z rusínskej obce Habura. Všetko, čo zachovávali tam, preniesli aj do Košíc. Jazyk, tradície, pesničky, to všetko je podstatou folklóru, takže sa mu v tej tradičnej forme venujem od narodenia .

Čo všetko možno zahrnúť pod slovo folklór alebo ľudové zvyky?
Folklór je pojem, ktorý je všeobecný a zahŕňa v sebe viaceré zložky, prejavy, formy tradičnej ľudovej kultúry. Tento pojem sa začal používať hlavne po druhej svetovej vojne. V tom období (päťdesiate roky) začalo vznikať najviac folklórnych súborov, hlavne v mestách, ktoré spolu s ľuďmi prinášali ľudovú tradíciu do mestského prostredia. Pod pojmom folklór sa však skrývajú nielen súbory, ktoré udržiavajú tanečnú a hudobnú tradíciu, ale každý prejav, ktorý vznikol a zachoval sa z pôvodného tradičného prostredia.

Hovorí sa, že čo dedina, to iné zvyky. Ktoré dediny (z východu, stredu i západu Slovenska) si zachovali svoje tradície pomerne živé dodnes?
Myslím si, že každá jedna dedina na Slovensku má to svoje tradičné a typické, čo si uchováva. Najlepšie sa však tradície dochovali v obciach, kde si už dávnejšie uvedomovali význam a cenu tradície. Najlepšie to vedeli zachovať miestne folklórne skupiny. Ak by som mal vybrať tri dediny, kde sú tradície živé dodnes, z východu by to bola obec Jakubany, za stredné Slovensko by som vybral Šumiac a za západné Slovensko určite Orešany.

Čo bolo charakteristické pre obdobie Veľkého pôstu v regióne, odkiaľ pochádzali vaši rodičia? Akým spôsobom sa ľudia postili a prežívali Veľký pôst?
Ak si spomínam z rozprávania mojich starých rodičov z rusínskej obce Habura, pôst držali celý rok. Žili vo veľmi ťažkých podmienkach, kde obživa rodiny bola veľmi náročná, a tak ako hovorili, nebol to život, ale skôr živorenie. Z toho však vychádzala veľká pokora, úcta voči tomu najcennejšiemu, čo mali, a to bol život. Preto to pôstne obdobie bolo pre nich niekedy aj časom, keď si uvedomovali, čoho všetkého sa museli vzdať nielen v tom období. Malo to veľmi silné prepojenie na duchovnú stránku, obetu na tomto svete pre druhých.

Spájajú sa nejaké obyčaje aj s Veľkým týždňom (Zelený štvrtok, Veľký piatok, Biela sobota)?
Zelený štvrtok bol naozaj zelený. Jedla sa zelená strava, napríklad špenátová polievka. Viem, že v rusínskych obciach, teda tam, kde žili katolíci východného obradu, sa ľudia aj obliekali podľa farieb sviatkov. Na Zelený štvrtok zvykli nosiť hlavne ženy zelené krojové doplnky. Neskôr ženy nosili šatky v zelenej farbe. Veľký piatok bol veľmi smutný a ľudia to u nás naozaj prežívali veľmi silne. Všetko stíchlo, oblečenie sa prispôsobilo do čiernej farby. Viem, že v piatok sa u nás nesmel rezať chlieb nožom. Starí ľudia v tento deň pili iba vodu. Sobota bola však už v úplne inej atmosfére. Aj napriek tomu, že to bolo ešte pred Vzkriesením, ľudia sa v tento deň už s veľkým entuziazmom pripravovali na Vzkriesenie. Upratovalo sa, zametalo, varilo, pieklo. Je zaujímavé, že každý rok sa to opakovalo, no ľudia zakaždým čakali Vzkriesenie s veľkou radosťou, ba až vzrušením. Myslím si, že práve v tom je podstata. Zakaždým to prežiť, akoby to bolo prvýkrát!

S Veľkou nocou sa okrem sebazapierania a pôstu spája aj hojnosť. Každý región určite má svoje špecifické jedlá, ktoré ponúka počas Veľkej noci. Ako je to v rodnom kraji vašich rodičov?
U nás v sobotu večer gazdiná stále pripravovala košík na nedeľné svätenie paschy. Samozrejme, najhlavnejšia bola pascha, potom uvarené vajíčka, tvaroh, kľaganý syr, klobásy, šunka a žltá hrudka. Neskôr už aj ovocie ako jabĺčka, pomaranče, čokoládové vajíčka. Počas svätenia jedál sa rozdávali tzv. proskurky, ktoré na fare piekla popaďa, farárova žena. Keď sa prišlo zo svätenia domov, práve tú proskurku otec rozdelil rukami na toľko častí, koľko nás bolo pri stole. Bol to prvý pokrm na Veľkonočnú nedeľu, ktorý symbolizoval Božie telo.

Na Slovensku je zvykom posviacať jedlá. Stretli ste sa s niečím podobným aj za hranicami našej krajiny?
Áno, stretol. Viem, že krajiny na východ od nás majú podobný zvyk. Na Zakarpatskej Ukrajine je to dokonca veľmi podobné našim rusínskym tradíciám. Viem, že ešte v povojnovom období sa na Zakarpatí dochoval zvyk nosiť jedlo aj na hroby nebožtíkov. Tento zvyk bol vraj niekedy dávno aj u nás. Takisto aj v ďalších regiónoch Ukrajiny sa nosilo jedlo svätiť na Vzkriesenie. Ale nenosili ho v košíkoch. Dávali ho na vyšívaný obrúsok, ktorý bol na zemi.

Aké zvyky sa u vás zachovali na Svetlý pondelok?
U nás to bola, samozrejme, oblievačka. Hovorilo sa tomu polivanyj ponediľok. Zvykom bolo, že sa chodilo oblievať len dopoludnia. Z rozprávania viem, že sa oblievalo na trikrát a zakaždým mal chlapec povedať: „Christos voskrese“ a dievča mu odpovedalo: „Voistinu voskrese“, a podskočilo. Tento zvyk dodržiavame aj dodnes v Košiciach, aj keď sa mi stane, že dievčatá nevedia, čo im hovorím .

Stretli ste sa s veľkonočnými zvykmi, ktoré vás prekvapili?
Zaujímavé zvyky majú napríklad v západnej Európe. Skrývajú tam čokoládové vajíčka, ktoré deti hľadajú. V Anglicku ich dokonca spúšťajú z kopca. Všetky zvyky však majú svoje opodstatnenie a čím je ich viac, tým je to krajšie a pestrejšie.

Ktoré zo zvykov Veľkej noci považujete za najkrajšie, s hlbokým duchovným posolstvom?
Pre mňa je najsilnejším momentom zvyk uloženia plaščenice do hrobu. Ako malé dieťa si pamätám, že sme išli, ako sa u nás hovorí, na prikľači – to znamená, že sme sa po kolenách pomaličky šúchali celou cerkvou od vchodu až k hrobu Ježiša Krista. Keď som bol malý, bolo to pre mňa doslova magické a tajomné. Neskôr som však zistil, že je to veľmi dôležitý obrad, ktorý umocňuje a pomáha si uvedomiť dôležitosť tohto momentu. Starí ľudia, ktorí nevládali kráčať, sa takto ťahali k hrobu. Ľudia sa akoby chceli cez vlastnú bolesť odvďačiť za Ježišovu obetu za nás.

Ako a kde zvyknete prežívať sviatočný čas a čo vás na Veľkej noci najviac oslovuje?
Veľkonočné sviatky sme stále slávili doma v Košiciach a neskôr v Habure, kde sa do istého času riadili ešte juliánskym kalendárom. V súčasnosti, keď sa nám starí rodičia pominuli, ostávame v Košiciach. No zvyky zachovávame tie, ktoré si moji rodičia (a už aj my) priniesli práve od nich. Nie sú to len zvyky, ale aj pokora a úcta k tomuto sviatku, ktorý je v našich životoch veľmi dôležitý. Dnes si zakladáme už vlastné rodiny, takže jedna rodina nám odchádza, no ďalšia prichádza aj s vlastnými zvykmi. Možno to už nebude také, aké bývalo, no určite to bude nové a plné bohatých zvykov. Veď taký je život, a teda aj veľkonočné sviatky, ktoré zakaždým prinášajú novú nádej, život.