ROZHOVOR (Michal Pavlišinovič) Zub času sa pomaly zahryzáva do každého človeka a a podpísal sa aj na ňom. Dnes už si musí pomáhať pri chôdzi paličkou, ale jeho kroky pravidelne vedú do spovednice, aby sprostredkoval milosrdenstvo. Jeho zvučný bas poznajú starší aj mladší. O spovedi a realite kajúcnosti sme sa porozprávali s otcom Pavlom Dancákom (80), výpomocným duchovným v Prešove.

 
Minulý rok ste oslávili 80 rokov života, v tomto roku si pripomeniete 60 rokov od kňazskej vysviacky. Skúseností teda máte nadostač. Zmenilo sa za tie roky vnímanie kňaza v spoločnosti?
Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že pôsobenie kňazov výrazne ovplyvňuje život spoločnosti. Postavenie kňaza v spoločnosti možno vnímať z viacerých pozícií. Iný pohľad na kňaza majú veriaci, inoveriaci alebo neveriaci. Postavenie kňaza môže byť vnímané z pohľadu sociológie, psychológie, práva a pod., a tieto pohľady sa môžu prekrývať, dopĺňať, ale môžu si aj odporovať. Navyše, človek aj spoločnosť sú neustále vo vývoji, takže áno, postavenie kňaza v spoločnosti sa nielen zmenilo, ale sa neustále mení. Dôležité je, aby samotný kňaz vedel, aké je jeho postavenie v spoločnosti. Kňaz často plní rôzne úlohy: úradníka, lesného správcu, stavbára, animátora… Tomu sa nedá vyhnúť, ale postavenie kňaza v spoločnosti je dané jeho poslaním ohlasovať evanjelium všetkým ľuďom, nielen vybranej skupine, ale celému stvoreniu, ako to podčiarkuje sv. Ján Zlatoústy v spise O kňazstve.

Ak by ste sa mohli vrátiť v čase, vybrali by ste si iné povolanie?
Môj duchovný vývoj veľmi ovplyvnili moji rodičia, ale aj osobnosti mojej mladosti: Alexej Župina, učiteľ vo Varhaňovciach, otec Michal Kizák, profesor náboženstva v Prešove, otec Anton Minčík, farár vo Varhaňovciach, ale aj suplujúci kaplán otec Ján Hirka. Spomínam si aj na to, ako môj starý otec Jozef Lukačko vravieval, že keď našu cirkev budú z jednej strany búrať, my ju budeme z druhej strany budovať. Mama mi nikdy nepovedala: „Choď za kňaza“, ale brávala ma na odpusty. Pamätám si, že ako sedemročný som kráčal z Pečovskej Novej Vsi do Ľutiny a spievali sme pieseň Likuj, Presvjataja. Dodnes je to moja najobľúbenejšia pieseň. Pre vstup do seminára som sa rozhodoval v najťažších chvíľach totalitného režimu, v ktorom som niesol „kádrovú závadu“ ako syn kulaka zavlečeného sovietskou NKVD na nútené práce v Donbase. Rodinný priateľ žijúci v Prahe mňa aj rodičov veľmi presviedčal, aby som odišiel na štúdiá techniky do Prahy, kde sa ľahšie „stratím“. Mojím konečným rozhodnutím bolo štúdium teológie, a to napriek tomu, že z ľudského pohľadu bolo toto obdobie pre kňazské pôsobenie bezperspektívne. Sám som si nevedel uspokojivo vysvetliť toto rozhodnutie. Po vysviacke mi to vysvetlila moja mama, ktorá mi povedala, že odovzdala svoje deti Pánu Bohu za návrat nášho otca z Donbasu. Tak isto by som sa rozhodol aj dnes.

Od istého času, už aj pre starobu, nepôsobíte vo farnosti, ale duchovne vypomáhate vysluhovaním sviatosti zmierenia v Katedrálnom chráme sv. Jána Krstiteľa v Prešove. Čo pre vás znamená sviatosť zmierenia?
Skutočne často spovedám v Prešove, v Litmanovej, pred sviatkami v Hanušovciach a som rád, že ma pozývajú aj do Klokočova a Ľutiny. Spovedávame na verejnosti, ale v časoch neslobody, hlavne pred sviatkami, za mnou prichádzali ľudia, ktorým bolo oficiálne bránené vyznávať vieru. Boli to predovšetkým učitelia, profesori, ale aj rôzni vedúci pracovníci. Stretávali sme sa na rôznych miestach. S úctou som ich prijímal a povzbudzoval vo viere. Sviatosť zmierenia je navždy spojená so slovami Pána Ježiša: „Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú mu zadržané“ (Jn 20, 23). Sviatosť zmierenia je podľa mňa miestom veľkej bázne a veľkej radosti – ako stretnutie márnotratného syna s milujúcim otcom. Spovedník je tu ako posol, ktorý oznamuje takéto stretnutie. Veľmi sa mi páči vyjadrenie sv. Jána Pavla II., že sviatosť pokánia nie je iba „nástroj na ničenie hriechov“, ale aj forma duchovného vedenia na ceste osobného zdokonaľovania.

V dnešnom človeku akoby ustupovala schopnosť reflektovať svoje konanie, a tak mnohí zabúdajú na kajúcnosť. Zvlášť to vidno v západnej Európe. Ako je to u nás? Spovedajú sa ľudia na Slovensku často?
Západ prešiel iným vývojom. Nemám dostatok informácií, ale nie je celkom správne domnievať sa, že keď je menej spovedí, tak sa vytratila kajúcnosť. Od kňazov i laikov žijúcich v západnej Európe viem, že je tam veľký nedostatok kňazov. Robia, čo sa dá, ale na spoveď, s výnimkou extrémnych prípadov, je potrebný individuálny prístup a dostatočný čas. Ako je to u nás? Áno, u nás sa ľudia spovedajú často a vidíme to nielen v katedrále. Aj my niekedy nestačíme, a nie preto, že spovedníkov je málo, ale hlavne je to túžba ľudí, ktorí chcú prejsť duchovnou očistou. Je to dobrý znak a my kňazi musíme hľadať spôsob, ako si zorganizovať denný režim a vyjsť ľuďom v ústrety. Vzťah sa nedá budovať kolektívne, ale len osobne.

Dominujú v spovedniciach skôr starí ľudia alebo prichádzajú aj mladí?
Niekedy, keď sa pozrieme na zástup pred spovednicou, tak sa nám môže zdať, že je tu exkurzia z geriatrického oddelenia, ale to je skôr len ráno. Cez deň a večer prichádzajú aj mladí a v katedrále je to tak asi pol na pol. Na pútnických miestach je mladých viac ako starších.

Niekedy prichádzajú aj ľudia s postojom „už nech to mám za sebou“. Čo by ste poradili týmto ľuďom, aby zmenili svoje nazeranie na svätú spoveď?
Tento postoj podľa mňa nie je až taký zlý. Samozrejme, s výnimkou donútenia alebo formálnej spovede. Toto „už nech to mám za sebou“ by som prirovnal k návšteve zubára, ktorú považujeme za potrebnú, hoci nepríjemnú, a tak ju chceme mať čo najskôr za sebou. Ja som mal vždy dobrých zubárov, ale jednako som sa k zubárovi bál. Dnes mám zubára, ktorý mi zákrok pútavo vysvetľuje, a ja sa teším na ďalšiu návštevu. Azda niečo také by malo byť aj na spovedi, aby človek, ktorý k nám prichádza s vnútorným napätím, odchádzal s predsavzatím, že sa príde čoskoro zase vyspovedať.

Ako často by sa človek mal spovedať?
Stretávame sa s tým, že na otázku, kedy ste boli na poslednú spoveď, nám správne zacitujú katechizmus, že v čase pred Veľkou nocou. Toto nie je zlé, ale predsa minimálne a v dnešnom uponáhľanom svete podľa mňa aj nedostatočné. Spoveď je spojená so spytovaním svedomia, teda s tým slávnym: poznaj sám seba, čo tvorí základ našej kultúry. Dnes odporúčame spovede pri rôznych príležitostiach, ako sú významné sviatky, rodinné slávnosti, skúšky, cesty, dovolenky, operácie a pod. Najviac spovedáme v prvé piatky. Tu je vhodné zdôrazniť, že v prvý piatok sa nevyžaduje ani tak spoveď, ale stav posväcujúcej milosti. Odpoveď na otázku, kedy má človek ísť na spoveď, by mohla znieť: „Keď to potrebuje a keď nie je v stave milosti posväcujúcej.“

Svätý Otec František povedal, že spovedníci majú rozumieť nielen jazyku slov, ale aj jazyku gest. Doslova povedal, že ak hriešnik nedokáže povedať svoj hriech, ale kňaz rozumie, o čo ide, je to v poriadku. Nakoľko presne musí človek pomenovať svoje previnenie, aby mu kňaz mohol dať rozhrešenie?
Kajúcnik má presne a jasne pomenovať svoje previnenie, ale nie je nevyhnutné a niekedy ani potrebné zachádzať do detailov. V terminálnych prípadoch komunikujeme iba hmatom alebo zrakom. Za príklad nám môže poslúžiť vyjadrenie Zacheja, ktorý chce odčiniť všetko spáchané zlo, ale nevymenováva podrobnosti. Oveľa dôležitejšie je, aby to napravil.

Zažili ste aj sväté spovede, ktoré vtisli slzy do očí nielen penitentovi, ale aj vám?
Áno, a nie je to zriedka, ale sú to špecifické situácie, ktoré ani nebudem zovšeobecňovať, lebo predsa ľudia to vyznali vo vedomí, že ich vyznanie je pod spovedným tajomstvom.

Poznám však aj prípady takých ľudí, ktorí odchádzali zo svätej spovede nielen spotení, ale hlavne zranení z postoja kňaza. Čo poradiť týmto veriacim? A čo kňazovi?
Veriacich by som poprosil o trpezlivosť, lebo aj kňaz je človek a má svoje slabosti. Je vhodné, aby kajúcnik mal stáleho spovedníka, ak je to možné. A kňazovi by som pripomenul, že Kristus prišiel volať hriešnikov a nie spravodlivých. Kňaz v spovedi nevystupuje ako sudca, ale ako lekár, ktorý sa usiluje pomôcť.

Stalo sa vám niekedy, že ste nemohli udeliť rozhrešenie?
Je to neuveriteľné, ale za šesťdesiat rokov kňazskej služby som takýto prípad nemal.

Na záver možno skúste dať niekoľko rád veriacim, aby si znova zaľúbili sviatosť zmierenia.
Odpoviem skúsenosťou, ktorá je zachytená aj v Katechizme Katolíckej cirkvi: u tých, čo prijímajú sviatosť pokánia so skrúšeným srdcom a s nábožnosťou, zvyčajne zavládne pokoj a spokojnosť svedomia spolu so silnou duchovnou útechou.