SLOVO V RODINE (Jozef Glasa) Ako vznikla prasacia chiméra
Na začiatku bolo rané prasacie embryo v štádiu blastuly. Čiže mnohobunkového mechúrika, naplneného tekutinou. Medzinárodný tím výskumníkov vedený profesorom Junom Wu zo Salkovho inštitútu biologických vied v La Jolla v Kalifornii vložil do tohto prasacieho embrya ľudské pluripotentné kmeňové bunky. Pochádzali z bežných buniek ľudského tela, nie z usmrtených ľudských zárodkov. Výskumníci tak vytvorili chiméru, čiže organizmus, v ktorom sa súčasne nachádzajú bunky dvoch rozličných druhov. Existujú aj chiméry, v ktorých sa nachádzajú len bunky jedného živočíšneho druhu, ale s rozdielnou genetickou informáciou. Chimérické prasacie embryá potom vložili do prasnice, kde sa ďalej vyvíjali. Po 28 dňoch ich odobrali na bunkovú a genetickú analýzu. Výsledky ukázali, že ľudské kmeňové bunky sa vyvíjali spoločne prakticky vo všetkých tkanivách raného prasacieho embrya – vytvorili teda ozajstnú chiméru. Hoci použitý proces vytvárania chimér nebol veľmi efektívny – z temer dvetisíc prasacích embryí použitých na pokusy sa ďalej vyvíjalo len 186 – vedci považujú výsledky pokusov za úspech. Prečo?
Ľudské orgány z prasiatka alebo teliatka?
Hoci skutočné použitie u človeka je ešte veľmi, veľmi vzdialené, pokusy naznačili možnosť vytvoriť v prasiatku alebo v teliatku, ktoré sa v súčasnosti zdajú na tieto účely najvhodnejšie, ľudské tkanivá alebo dokonca orgány na transplantáciu. Mohlo by sa to azda podariť zdokonalením postupu tzv. kompletizácie zvieracej blastocysty. Najskôr by sa v jej bunkách umelo vyradili gény, ktoré sú potrebné na vytvorenie nejakého tkaniva alebo orgánu. Napríklad buniek Langerhansových ostrovčekov pankreasu produkujúcich inzulín. Alebo na vytvorenie obličiek či pečene. Do takto poškodeného zárodku by sa pridali kmeňové bunky človeka, ktorý by ten-ktorý orgán či tkanivo potreboval. Tie by však mali potrebné gény kompletné – „zastúpili“ by vo vývoji tkaniva alebo orgánu geneticky predtým zámerne poškodené bunky zvieracieho embrya. Pomohli by vytvoriť inzulínové bunky, pečeň či obličku. Pretože by však išlo o ľudské bunky, dokonca o bunky pacienta, vytvorený orgán by bol ľudský, resp. pacientov. A mohlo by sa transplantovať. Podotýkame, že v ideálnom prípade by zvieracie embryo i narodené prasiatko či teliatko boli kompletne prasiatkom alebo teliatkom, ľudský by bol len konkrétny žiadaný orgán či tkanivo.
Ani v takomto ideálnom prípade by však ešte nebolo celkom vyhraté: prasiatka majú vo svojich bunkách nebezpečné retrovírusy. Zatiaľ nevieme, ako zabrániť ich prenosu na človeka. Riziko infekcie a jej následkov sa považuje za také závažné, že dosiaľ platí všeobecný zákaz (moratórium) takýchto transplantácií. Pochopiteľne, tento len zjednodušene načrtnutý postup by bol v praxi oveľa zložitejší. Museli by sa tiež prekonať a vyriešiť mnohé technické a technologické prekážky. Sám osebe by však nepredstavoval eticky neprijateľnú možnosť. Aj keď by sa iste našli aktivisti bojujúci za takzvané práva zvierat, ktorí by mohli proti tomu protestovať. Ako však povedal jeden súčasný bioetik: „Pokiaľ môžeme jesť slaninu, môžeme azda použiť aj ľudské orgány či tkanivá pripravené v zvieracom organizme.“
V čom sú etické úskalia ľudsko-zvieracích chimér
Najskôr treba povedať, že chiméra nepredstavuje kríženca (hybrid) medzi človekom a zvieraťom, ako sa nesprávne uvádzalo. Nedochádza tu totiž k miešaniu (rekombinácii) ľudskej a zvieracej genetickej informácie. Toto teda nie je zásadným etickým problémom.
Závažnú etickú otázku ale predstavuje skutočnosť, že pri vzniku chiméry sa môžu ľudské kmeňové bunky pravdepodobne zapojiť do vývinu všetkých orgánov zvieracieho zárodku a plodu – a stať sa teda súčasťou temer všetkých tkanív nového prasiatka či teliatka – alebo aj iného použitého živočícha. Problémom je najmä účasť ľudských buniek v tkanivách, ktoré sa považujú za dôležité pre biologickú a funkčnú identitu človeka. Ide predovšetkým o tkanivo mozgu – najmä o nervové bunky (neuróny). A tiež o tkanivo pohlavných žliaz – najmä o bunky, ktoré by sa mohli stať pohlavnými bunkami (gamétami). Pokiaľ by sa totiž ľudské kmeňové bunky stali v tele zvieraťa ľudskými nervovými bunkami – alebo ľudskými gamétami, vznikol by problém. Je skrytý v otázke, aký podiel ľudských neurónov by už tvoril mozog blízky mozgu človeka. Alebo v otázke, aký tvor by vznikol, keby v prasnici alebo v krave vznikli geneticky ľudské vajíčka a v kancovi alebo býkovi geneticky ľudské spermie. A došlo by k oplodneniu…
Preto sa vo výskume chimér musia prísne rozlišovať a zaručiť nutné hranice, ktoré by podobným bizarným situáciám zabránili. Je ich nutné stanoviť i brániť v záujme zachovania identity a integrity samotného ľudského rodu. Výskum chimér musí preto byť pod pozorným dohľadom nielen odborníkov na bioetiku a právo, etických komisií, vlád a parlamentov, ale aj celej spoločnosti. Keďže rozlišovanie dobrého od zlého je vzhľadom na komplikovanosť biologickej a genetickej problematiky výskumu neľahké – a účelovo podávané bombastické informácie by mohli na chvíľu oklamať aj odborníkov – je potrebné, aby sa pri hodnotení jeho etických aspektov rešpektovalo skutočné dobro jednotlivého človeka i celej ľudskej spoločnosti. Neodňateľná dôstojnosť človeka ako Božieho priateľa, ktorá presahuje vesmír i všetky divy prírody, vedy aj najmodernejších technológií. Aj my všetci by sme sa mali snažiť porozumieť a vedieť čo najviac. Aby sme sa nenechali pomýliť, keď pôjde napríklad o podporu alebo o zákaz istých vedecko-výskumných programov alebo politických zoskupení. Pôjde totiž nielen o naše dobro a dobro našich najbližších, ale doslova o budúcnosť a životy tých, čo tu budú žiť mnoho a mnoho rokov po nás.
*autor je lekár a bioetik
