SLOVO V RODINE (Jozef Glasa) Človek budúcnosti, obývajúci Zem a jej vesmírne okolie, žijúci v kastách, ktoré prišli na svet klonovaním a následným vývinom v prostredí umelých inkubátorov. Obrazy zo súčasných dobrodružných filmov či vedecko-fantastickej literatúry. Aká je realita a čo môžeme očakávať? Je klonovanie morálne?

Klonovanie znamená vytváranie kópií. V laboratóriu dnes môžeme klonovať gén, jeho časti, ba i celý genóm (súbor génov) vybraného mikroorganizmu, rastliny alebo živočícha. V živej prírode ide o vytváranie jedincov s rovnakou genetickou identitou: majú prakticky rovnakú genetickú informáciu (genóm) v jadrách svojich buniek. V záhradke klonujeme pri vegetatívnom rozmnožovaní rastlín (napríklad jahôd) alebo štepení, či očkovaní ovocných stromov. V živočíšnej ríši vznikajú klony nepohlavným rozmnožovaním – napríklad delením, ako u jednobunkových mikroorganizmov, alebo dorastaním kúskov z „materských“ jedincov, ako napríklad u nezmara alebo nižších červov.
U človeka sú „prirodzeným klonom“ jednovajcové dvojčatá, trojčatá, pätorčatá… – sú si preto navzájom telesne podobné až na nerozoznanie. Predpokladá sa, že vznikajú rozdelením raného embrya, teda pri prvých deleniach buniek nového organizmu po oplodnení zrelého vajíčka spermiou. Presný biologický mechanizmus ich vzniku zatiaľ nie je známy – a o chápaní samotnej „individuácie” sa vedú zaujímavé filozofické i teologické diskusie.
Na rozdiel od prirodzeného klonovania, ktoré sa odohráva v skrytosti a v plnej réžii „matky prírody“, biológovia koncom minulého storočia vymysleli oveľa komplikovanejší postup, ktorým vytvorili geneticky identické mladšie „dvojča” vopred vybraného organizmu – či už živého, alebo mŕtveho. Použili na to jadro jeho živej (alebo mŕtvej) bunky.

Dolly, prvá klonovaná ovca: ako sa to stalo
Keď ovcu Dolly ukázali 22. februára 1997 novinárom, mala za sebou už sedem mesiacov ovčieho života. Jej vznik, na ktorom sa podieľali tri „ovčie matky“ a tím výskumníkov v Roslinovom inštitúte v Edinburgu (Škótsko, Veľká Británia), sa udial približne takto: vedci zobrali jadro z telovej bunky (z kože vemena) ovce, ktorú chceli klonovať. Toto jadro vložili do zrelého vajíčka inej ovce, z ktorého predtým odstránili jeho pôvodné jadro. Potom vajíčko s novým jadrom ovplyvnili (elektricky stimulovali) tak, aby sa začalo deliť. Vzniknuté ovčie embryo preniesli do maternice ďalšej ovce, ktorá ho donosila a v danom čase priviedla na svet. Malá Dolly bola úspešným klonom prvej ovce. Keby sa vedci rozhodli radšej klonovať barana, mali by sme malého baránka.
Dolly bola prvým cicavcom, ktorého klonovali metódou „prenosu bunkového jadra“. Odvtedy sa týmto komplikovaným a nákladným spôsobom podarilo naklonovať už viac než štyri desiatky živočíšnych druhov. Chybovosť metódy zatiaľ spôsobuje u dnešných klonov viaceré zdravotné problémy či predčasný úhyn. Metóda sa ale technicky neustále zlepšuje. Existujú aj iné, menej komplikované postupy klonovania– napríklad rozmnožovanie živočíchov prostredníctvom rozdelenia raného živého zárodku (embrya). Aj pri tomto spôsobe vznikajú geneticky identické organizmy.

Klonovanie zvierat – potrebná možnosť alebo nezmysel?
Klonovanie zvierat môže už dnes priniesť mnoho dobrého. Očakáva sa jeho širšie využitie pri rozmnožovaní kvalitných hospodárskych zvierat. Zaujímavosťou je klonovanie špičkových športových zvierat – napríklad dostihových koní. Otvárajú sa možnosti klonovania ohrozených alebo dokonca vyhynutých živočíšnych druhov (ak sa podarí získať ich nepoškodenú genetickú informáciu). Perspektívou je klonovanie úžitkových zvierat v spojení s génovými manipuláciami: mali by vo svojom genóme žiaduci gén alebo gény vlastného, alebo iného živočíšneho druhu (tzv. transgénne živočíchy). Už dnes sú k dispozícii geneticky modifikované kravy, schopné „vyrábať“ a vylučovať do mlieka cenné ľudské bielkoviny alebo peptidy (napríklad ľudský albumín, inzulín), a podstatne uľahčiť aj zlacniť ich výrobu na použitie v medicíne.
Na druhej strane, medzi skutočné módne nezmysly v bohatých krajinách patrí nákladné komerčné klonovanie „domácich miláčikov“ (najmä psíkov a mačičiek). Niektorí ľudia sú totiž presvedčení, že im klonovacie firmy vyklonujú „presne toho ich mŕtveho miláčika“. Tak to však nie je – bude to zas len jeho genetické dvojča: iný psík, ktorého budú musieť naučiť všetky tie jeho „kúsky“ odznova.

Prečo nie klonovaniu človeka?
Klonovanie človeka pokladajú dnes takmer všetci zdravo uvažujúci ľudia za morálne (eticky) neprípustné. Z etického hľadiska by totiž klonovanie znamenalo také počatie človeka, ktoré hlboko odporuje dôstojnosti a dobru ľudskej osoby. Dôvodov je viacero. Nielenže by sa klonovaný človek „nenarodil z manželstva“ – bol by „produktom“ laboratórnej techniky, vecou „vyrobenou“ na uspokojenie niečích nárokov či túžob; ale už pred jeho počatím by iný človek – podľa vlastnej ľubovôle a definitívne – rozhodol o jeho genetickej identite. Tá by však zároveň bola zhodná s genetickou identitou iného človeka (či už živého, alebo mŕtveho). Klonovaný človek by sa teda narodil ako genetická „kópia“ niekoho iného, na niečie želanie a do určitých očakávaní. Asi najmä takých, že sa bude vo svojom živote čo najviac podobať svojmu predchodcovi, ktorého je mladším genetickým, biologickým dvojčaťom: vzhľadom, výkonmi, životnou dráhou, úspechmi.

Mohol by mať azda niekto o klonovanie človeka záujem?
Z rôznych pomýlených dôvodov áno. Napríklad rodičia, ktorí by chceli mať dieťa, ktoré by bolo kópiou úspešného tenistu, hokejistu, vedca, politika, modelky či bankára. Alebo bezdetní rodičia, ktorí by si chceli nechať vyklonovať „vlastné“ dieťa – a použiť pritom bunku jedného alebo druhého z nich. V skutočnosti by však takéto dieťa bolo iba genetickou kópiou, oneskoreným súrodencom – dvojčaťom jedného alebo druhého z rodičov („dcéra“ dvojčaťom „matky“, „syn“ mladším dvojčaťom „otca“). Nebolo by to teda geneticky, biologicky ich dieťa, ale dieťa rodičov týchto „rodičov“ (z jednej alebo z druhej strany). Iným prípadom by boli rodičia, ktorí by si chceli nechať vyklonovať dieťa, ktoré im nešťastne zomrelo – aby sa im „vrátilo späť“. Tu by však nešlo o návrat toho istého dieťaťa, ale o narodenie jeho mladšieho dvojčaťa. Bol by to teda nielen klam voči týmto rodičom, ale takýto postup by bol veľmi nespravodlivý aj voči zomrelému dieťaťu: nové dieťa – klon by ho zdanlivo, v očiach jeho rodičov, nahradilo – a to by bolo azda ešte horšie, ako keby naň celkom zabudli.

Aké dôsledky by malo klonovanie ľudí?
Išlo by, podľa dnešného chápania a vedomostí, o veľmi závažné následky: biologické, zdravotné, psychické, sociálne aj právne, a to nielen pre samotného klonovaného človeka, ale aj pre jeho „najbližších“ a pre celú spoločnosť. Ba i pre ľudskú civilizáciu, ako ju dnes poznáme. Mali by sme tu dosiaľ nepoznané, bizarné medziľudské vzťahy, súvislosti a dôsledky pre život rodiny, jednotlivcov i danej komunity. Mnohé dôsledky ešte ani nevieme celkom domyslieť. Predstavme si napríklad už spomínanú situáciu, keď „syn“ je vlastným genetickým bratom svojho „otca“ a genetickým „synom“ svojich „starých rodičov“.
Z týchto a mnohých ďalších dôvodov väčšina európskych i mimoeurópskych štátov akékoľvek klonovanie človeka zakazuje. Na pôde Rady Európy bol v roku 1998 prijatý dodatkový protokol o zákaze klonovania človeka, ktorý je doplnením medzinárodného Dohovoru o ľudských právach a biomedicíne (Oviedo 1997). Slovenská republika patrila medzi prvé európske krajiny, ktoré tento protokol i spomínaný medzinárodný dohovor podpísali a ratifikovali. Niektoré štáty, bohužiaľ, pripúšťajú tzv. klonovanie na vedecké účely (neprávne označované ako „terapeutické klonovanie“). Pritom výskumným pracovníkom ukladajú povinnosť klonované ľudské embryo do dvanásteho alebo štrnásteho dňa jeho existencie usmrtiť – a znemožniť tak jeho prípadné narodenie. Ide o neúctu voči človeku a ľudskému životu už pred jeho počatím a o cynizmus takzvaného práva či takzvanej výskumnej etiky, prevrátených naruby.
Katolícka cirkev akékoľvek klonovanie človeka jednoznačne odsúdila vo viacerých významných dokumentoch – napríklad v encyklike Jana Pavla II. Evangelium vitae (1995) a v inštrukciách Kongregácie pre náuku viery Donum vitae (1987) a Dignitatis personae (2008).