SLOVO SvÄTÉHO OTCA (Marek Baran) Ježiš sa skláňa z lásky
Svätý Otec František v homílii na zakončenie Roka milosrdenstva, na sviatok Krista Kráľa, povzbudil veriacich aj týmito slovami: „Veľkosťou Ježišovho kráľovstva nie je moc podľa sveta, ale Božia láska, láska, ktorá je schopná dosiahnuť a uzdraviť každú vec. Z tejto lásky sa Kristus sklonil až k nám, prebýval v našej ľudskej biede, zakúsil náš najbiednejší stav: nespravodlivosť, zradu, opustenie. Zakúsil smrť, hrob, podsvetie. Týmto spôsobom náš Kráľ dosiahol až na hranice sveta, aby objal a spasil každého žijúceho. Neodsúdil nás ani si nás nepodmanil, nikdy neporušil našu slobodu, ale išiel cestou pokornej lásky, ktorá všetko prepáči, všetko dúfa, všetko vydrží (porov. 1 Kor 13, 7). Iba táto láska zvíťazila a naďalej víťazí nad našimi veľkými protivníkmi: hriechom, smrťou, strachom. Dnes ohlasujeme toto jedinečné víťazstvo, ktorým sa Ježiš stal Kráľom vekov, Pánom dejín: s jedinou všemohúcnosťou lásky, ktorá je Božou prirodzenosťou, samotným jeho životom, a ktorá nikdy nebude mať koniec. S radosťou sa delíme o tú krásu, že naším kráľom je Ježiš: jeho majestát lásky premieňa hriech na milosť, smrť na zmŕtvychvstanie, strach na dôveru. Bolo by však málo iba veriť, že Ježiš je Kráľom vesmíru a centrom dejín bez toho, aby sa stal Pánom nášho života. To všetko je márne, ak ho neprijmeme osobne a ak neprijmeme aj jeho spôsob kraľovania. Aby sme prijali Ježišovo kraľovanie, sme povolaní uprieť náš pohľad na Ukrižovaného, aby sme sa mu stávali stále vernejšími. No koľkokrát sme hľadali chlácholivé istoty, ktoré ponúka svet. Koľkokrát sme boli pokúšaní, aby sme zostúpili z kríža. Príťažlivá sila moci a úspechu sa zdala byť ľahkou a rýchlou cestou na šírenie evanjelia, zabúdajúc v náhlivosti na to, ako pracuje Božie kráľovstvo. Tento rok milosrdenstva nás pozval k tomu, aby sme znova objavili stred, vrátili sa k podstate. Čas milosrdenstva nás pozýva pozerať na pravú tvár nášho Kráľa, tú, ktorá žiari vo Veľkej noci, a znova objaviť mladú a krásnu tvár Cirkvi, ktorá žiari vtedy, keď pohostinne prijíma, keď je slobodná, verná, chudobná v prostriedkoch a bohatá na lásku, keď je misionárska. Milosrdenstvo, ktoré nás privádza k srdcu evanjelia, nás tiež vyzýva, aby sme sa vzdali návykov a zvyklostí, ktoré môžu prekážať službe Božiemu kráľovstvu; aby sme našli svoj smer v zameraní čisto na nepominuteľný a pokorný Ježišov majestát, a nie v prispôsobovaní sa vratkým majestátom a meniacim sa mocnostiam každých čias. Prosme o milosť, aby sme nikdy nezavreli brány zmierenia a odpustenia, ale aby sme vedeli ísť ponad zlo a nezhody, spriechodňujúc každú možnú cestu nádeje. Ako Boh verí v nás samých, nekonečne presahujúc naše zásluhy, tak aj my sme povolaní vlievať nádej a dávať príležitosť druhým. Pretože aj keď sa zatvorí svätá brána, pre nás ostáva stále otvorená tá pravá brána milosrdenstva, ktorou je Kristovo srdce. Z prebodnutého boku Vzkrieseného vyviera až do konca vekov milosrdenstvo, útecha a nádej.“ (úryvok homílie z 20. novembra 2016)
Boh nikdy neopustí!
Pred modlitbou Anjel Pána Svätý Otec povzbudil veriacich slovami uistenia o našom nebeskom Otcovi, ktorý človeka nikdy neopustí. Povedal: „Ježiš hovorí: ,Prídu dni, keď z toho, čo vidíte, nezostane kameň na kameni; všetko bude zborené‘ (Lk 21, 6). Môžeme si predstaviť účinok týchto slov na Ježišových učeníkov! On však nechce uraziť chrám, ale chce, aby pochopili, rovnako ako my dnes, že ľudské stavby, aj tie najposvätnejšie, sú prechodné a netreba do nich vkladať našu istotu. O koľkých údajných istotách v našom živote sme si mysleli, že sú definitívne, a potom sa ukázali prchavé! Na druhej strane, koľko problémov sa nám zdalo byť bez východiska, a neskôr sa prekonali! Ježiš vie, že sa vždy nájde niekto, kto špekuluje o ľudskej potrebe istôt. Dejiny Cirkvi sú bohaté na príklady ľudí, ktorí vydržali strašné súženia a hrozné utrpenia s pokojom, lebo si boli pevne vedomí toho, že sú v Božích rukách. On je verný a starostlivý Otec, ktorý nikdy neopustí svoje deti. Boh nás nikdy neopustí! Túto istotu musíme mať v srdci: Boh nás nikdy neopustí! Ostať pevní v Pánovi – v tejto istote, že On nás nikdy neopustí, kráčať v nádeji, pracovať na budovaní lepšieho sveta napriek ťažkostiam a smutným udalostiam, ktoré poznačujú osobnú alebo kolektívnu existenciu, je to, na čom skutočne záleží; to je to, k čomu je kresťanská komunita povolaná idúc v ústrety Pánovmu dňu. Práve do tejto perspektívy patrí úsilie, ktoré pramení z týchto mesiacov, počas ktorých sme s vierou žili Mimoriadny rok milosrdenstva. Svätý rok nás na jednej strane popohnal, aby sme upriamili zrak smerom k naplneniu Božieho kráľovstva, na druhej strane, aby sme vytvorili budúcnosť na tejto zemi, pracujúc pre evanjelizovanie prítomnosti, aby sa z nej stal čas spásy pre všetkých. Ježiš nás v evanjeliu nabáda, aby sme mali na pamäti a v srdci istotu, že Boh vedie naše dejiny a pozná posledný koniec vecí a udalostí. Pod milosrdným pohľadom Pána sa dejiny rozvíjajú vo svojom neistom toku a vo svojej spleti dobra a zla. Ale všetko, čo sa stane, je zachované v ňom; náš život sa nemôže stratiť, lebo je v jeho rukách. (úryvok príhovoru z 13. november 2016)
„Ak chcete mať srdce naplnené láskou, buďte milosrdní!“ (twitter Svätého Otca Františka z 18. novembra 2016)
