NÁVRAT RADÍ (Alena Molčanová) Mám vo zvyku (možno ako mnohí z vás) opakovane sa vracať ku knihám už skôr prečítaným a objavovať v nich predtým neobjavené. Pred pár dňami som sa takto ponorila do knihy Johna B. Keaneho, ktorý sa v jednom zo svojich príbehov zamýšľa nad tým, čo by sa stalo, keby Vianoce zrušili. Na chvíľu zatváram oči a v hlave sa mi začínajú vynárať obrazy Vianoc z môjho života… Nedočkavé očká môjho brata tešiaceho sa na darčeky (verím, že som ich mala také isté ), svetielka nado mnou, keď sme spolu s bratom pod stromčekom zaspávali, štedrovečerný stôl plný dobrôt, ktoré sme celý deň predtým s mamkou v kuchyni vyvárali, zdobenie stromčeka a sprisahanecké ochutnanie jednej – dvoch kolekcií, keď sme ten stromček s tatom zdobili, bratovo predvianočné pátranie po darčekoch, keď už sme odhalili tajomstvo toho, ako sa pod stromček dostali, ale aj prvý darček od môjho brata, keď mi z vlastných úspor daroval malý drevený nábytok pre bábiky… Vŕzganie snehu pod nohami cestou na polnočnú a zimomriavky z Tichej noci pri zhasnutom svetle v chráme plnom ľudí…
A tu na chvíľu pootvorím oči, pretože ako som rástla, tak sa v istej chvíli trocha z čara Vianoc stráca, možno ten pocit poznáte… No po chvíli si uvedomím, že iba do času, keď sa v mojom obraze objavujú bratove deti – s ich príchodom sa v plnosti vracia aj ten dobre známy šteklivý vianočný pocit z detstva, cez ich rozžiarené očká, nedočkavé otváranie balíčkov, zaspávanie pod vianočným stromčekom… Ach, ako veľmi by mi tieto obrazy chýbali a ako veľmi by mi chýbali Vianoce. No odkiaľ sa vzali? Možno po tom skúsim pátrať, kto mal ten skvelý nápad. A možno nie, možno mi bude stačiť Keanovo premýšľanie. A tak znova otváram knihu, kde čítam, že Vianoce nikdy nikto nevynašiel, že sa narodili z lásky a pri živote ich udržuje láska. A že nemožno vymyslieť nič také, čo by sa Vianociam vyrovnalo alebo čo by ich mohlo nahradiť, pretože „Vianoce sú tým soklom, na ktorom stojí celý rok“, a ja len dodávam, že rok mojej aj vašej rodiny.