KATECHÉZA (Marko Durlák) Po trojnásobnom ponorení do krstného prameňa a po odovzdaní bieleho rúcha kňaz maže novopokrsteného svätým myrom. Je to druhá iniciačná sviatosť, ktorou sa ten, čo uveril v Krista, začleňuje do spoločenstva jeho Cirkvi. Niekedy však prílišné zdôrazňovanie samostatnosti tejto sviatosti môže vyvolať chybný dojem, že táto sviatosť s krstom nesúvisí. Lenže v skutočnosti je myropomazanie pokračovaním krstu. Veľmi pekne to vidíme v modlitbe, ktorú sa kňaz modlí v úvode: „Požehnaný si, Pane, všemohúci Bože, prameň dobra… Nám nehodným si daroval blažené očistenie vo svätej vode a božské pomazanie v životodarnom pomazaní. A teraz si sa rozhodol znovuzrodiť skrze vodu a Ducha svojho novoosvieteného služobníka (M), a daroval si mu odpustenie dobrovoľných i nedobrovoľných hriechov. Ty sám, Vládca, dobrotivý Kráľ všetkého, daruj mu aj pečať daru tvojho svätého, všemocného a poklonami uctievaného Ducha.“ Prílišné zdôrazňovanie rozdielu medzi krstom a myropomazaním i také chápanie by mohlo mať za následok to, čo sa už stalo praxou na kresťanskom Západe, že táto sviatosť, ktorú volajú birmovanie, nielenže je oddelená od krstu, ale aj časovo sa udeľuje latinským veriacim oveľa neskôr. Z tohto dôvodu túto sviatosť Západ začal vnímať a prezentovať ako sviatosť „kresťanskej dospelosti“, ktorou pobirmovaný kresťan dostáva dary Svätého Ducha – charizmy potrebné na to, aby ako dospelý kresťan dokázal žiť zodpovedajúco svojmu kresťanskému poslaniu.
Ako však tieto veci vníma kresťanský Východ? Odpoveďou nám bude stará známa axióma: lex orandi – lex credendi – Cirkev sa modlí tak, ako verí. Opačne by sme mohli povedať: ak chceme vedieť, ako Cirkev verí, všimnime si, ako sa modlí.
Čo sa teda Cirkev modlí pri udeľovaní sviatosti myropomazania? Kňaz maže pokrsteného svätým myrom, pričom robí znak kríža na čele, na očiach, na nose, na ústach, na obidvoch ušiach, na hrudi, na rukách i nohách a hovorí: „Pečať daru Svätého Ducha. Amen.“ A toto je tá odpoveď. Keby šlo len o udelenie darov, ktoré majú podporiť náš kresťanský život, musel by kňaz použiť množné číslo a povedať: „Pečať darov Svätého Ducha.“ On však hovorí iba o jednom jedinom dare: Pečať daru Svätého Ducha, a to znamená, že tým darom, ktorý prijímame, je Svätý Duch sám, osobne. Sme schopní to pochopiť? Sme schopní prijať tú pravdu, že ten Duch, ktorý zostúpil na Pána v Jordáne, zostúpil vo chvíli udeľovania tejto sviatosti na nás a prebýva v nás? Sme schopní dostatočne si uvedomovať, že od tej chvíle sme jeho chrámom? Tu sa napĺňa to, čo Ježiš povedal apoštolom: „Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť. On ma oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám“ (Jn 16, 14 – 15).