ROZHOVOR (Michal Pavlišinovič) Bola si na tohtoročných SDM v Krakove. S akými pocitmi si sa vrátila?
Musím sa priznať, že som sa domov vrátila so zmiešanými pocitmi. Krásne zážitky sa miešali s tými ťažkými, ku ktorým sa pridala únava a bolesť tela. Ale určite som prežila nezabudnuteľné chvíle, na ktoré budem dlho s láskou spomínať.
Boli to tvoje prvé svetové dni, na ktorých si sa zúčastnila?
Nie. Na stretnutí som bola už druhýkrát. Môj prvý zážitok s týmto stretnutím bol pred štyrmi rokmi. Vtedy sme putovali do Madridu. Po tohtoročných stretnutiach musím povedať, že tie madridské dni boli úplne iné ako teraz. Iná krajina, iní organizátori, iná kultúra, iné prostredie a iné podmienky. Vtedy sme boli účastní aj na stretnutiach v diecézach, čo mi tento rok veľmi chýbalo. Bol to čas, keď sme mohli bližšie spoznať Španielov, s ktorými sme boli celý týždeň. Stretnutia na prednáškach boli výbornou prípravou na stretnutie s pápežom v Madride. Boli sme v prímorskom meste Alicante, kde sme po obede chodievali k moru. Samotný čas v Madride bol zmätok. Jediný program, na ktorom sme v Madride boli, bol v „mestečku pre Slovákov“, kde to bolo naozaj úžasné. Poobedňajší čas sme trávili hľadaním reštaurácií, aby sme sa mohli najesť.
Dlho si váhala, či sa máš nahlásiť? Čo ti pomohlo pri rozhodovaní?
Vôbec nie. Krásne zážitky zo Španielska a hlavne to, že som to fyzicky zvládla, mi pomohlo k tomu, aby som išla na ďalšie stretnutie. Nasledujúce stretnutie sa konalo v Riu, o ktorom som tiež uvažovala, ale chýbali mi financie na vycestovanie. Potom Svätý Otec vyhlásil najbližšie miesto stretnutia v Krakove. Neváhala som ani chvíľu a už v ten deň som bola rozhodnutá, že pôjdem. Hovorila som si, že príležitosť zažiť stretnutie mladých tak blízko sa nenaskytne často. Mojou najväčšou motiváciu ísť bol a je Svätý Otec František, ktorého mám veľmi rada. Veľmi som ho chcela vidieť, rovnako ako predtým Benedikta, čo sa mi však v Madride nepodarilo.
Aká bola duchovná príprava a čo predchádzalo stretnutiu?
Priznám sa, že som sa nijako špeciálne nepripravovala. Myslela som na ne v modlitbách a tešila som sa, kedy konečne príde deň odchodu. Mala som v rámci svojej práce s mládežou pokus stretnutí, na ktorých by sme prechádzali pripravené katechézy na Rok milosrdenstva, ale stroskotalo to na nedostatku financií.
Aká bola nosná myšlienka stretnutia?
Nosnou myšlienkou stretnutia bol citát zo Svätého písma: „Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo“ (Mt 5, 7). Počas celého stretnutia som nad týmto citátom rozmýšľala a došlo mi, že nie my sme boli tí, ktorí sú milosrdní, alebo tí, ktorí prinášajú milosrdenstvo do Poľska, ale práve naopak. Toto slovo sa stalo skutočnosťou v tom, že my sme toto milosrdenstvo zažívali od ľudí v Poľsku. Boh dobre vedel, prečo si vyberá práve tento národ. Lebo práve cez nich sme mohli zažiť Božiu dobrotu a jeho milosrdenstvo, ktoré je pre každého.
Boli nejaké slová alebo katechézy, ktoré ťa hlboko zasiahli?
Spomínam si na slová Svätého Otca, že vidí mladých v rokoch, ktorí strácajú elán a nežijú svoju mladosť – znechutených mladých, ktorí žijú neaktívny život, ktorí už nevedia snívať. Vtedy som tuho rozmýšľala nad tým, na ktorej strane sa nachádzam. V ostatných rokoch zažívam „krízu veku“, kde ma chce zlý oklamať, že niektoré veci už nie sú pre mňa alebo že snívať je zlé a treba žiť v realite. Mnohé zlé skúsenosti ma dlho presviedčali, aby som prestala snívať, aby som potom nebola sklamaná. No vtedy som si uvedomila, že cez jeho slová sa mi prihovára Boh, aby som prestala žiť ako starec a začala som si užívať najkrajšie roky svojho života, a čo je najdôležitejšie, aby som začala opäť snívať. No nie o hocičom, ale snívať Božie sny o tom, čo má pre mňa pripravené. V tom prípade mám záruku, že snívať jeho sny sa oplatí, lebo on tieto sny aj vyplní.
Skús nám priblížiť nejaký nezabudnuteľný moment.
Nezabudnuteľným momentom pre mňa navždy ostane to, ako som po prvýkrát videla Svätého Otca Františka, od ktorého som bola asi dvadsať metrov. Akurát sme prechádzali cez cestu, aby sme sa dostali na Blonie, kde sa mala začať uvítacia ceremónia. Tu nás zastavili policajti, lebo práve vtedy mal okolo prechádzať Svätý Otec. Ostali sme stáť tesne pri závorách, kde sme ho nakoniec videli. Prechádzal v električke . Niekedy naozaj prežiť nejakú nepríjemnosť znamená uvidieť veľké Božie diela.
Určite musím spomenúť aj láskavosť Poliakov, ktorú sme zažívali na každom kroku. Ako sa o mňa postaral jeden mladý policajt, keď som už nevládala. Priniesol mi vodu a pýtal sa, či mi treba pomôcť. Alebo ako sme sa zázračne (vďaka dvom Poliakom) dostali z Krakova autom až do dedinky, kde sme boli ubytovaní. Za necelú trištvrte hodinku sme boli doma v posteli.
Ja a moja sestra sme boli ubytované v jednej úžasnej rodine, v ktorej sme zažili neopísateľnú láskavosť a starostlivosť. Mali sme izbu a kúpeľňu len pre seba. Raňajky ako pre kráľovné a každé ráno kávu s mliekom. S našou rodinou sme sa spriatelili natoľko, že sme stále vítaní, keď prídeme do Krakova – a ako nám povedal Gregor – „určite nás nesmiete obísť“. Zažili sme krásne chvíle na opekačke, ktorú pre nás celá farnosť pripravila. Každý z tých, čo tam boli, by vedel rozprávať o tej svojej rodine a ich pohostinstve.
No a na záver musím spomenúť starostlivosť otca Patrika Maľarčíka. Nielen o celú skupinu, ale hlavne o mňa. Bolo mu jedno, či bude na mňa čakať celá skupina – ako mi povedal – „ja ťa tu samu nenechám“. Tu som zažila naozaj starostlivosť otca o svoje dieťa, ktorému za to veľmi ďakujem. Nikdy na to nezabudnem.
Svätý Ján Pavol II. mal počas svojho života veľmi blízko k mládeži. Ako na teba v tomto kontexte zapôsobil Svätý Otec?
Svätý Ján Pavol II. bol a je pre mňa veľkou osobnosťou. Veľkým vzorom v trpezlivosti a prijímaní svojho kríža, a hlavne vzorom v láske a práci s mládežou. Môžeme sa od neho veľa učiť a hlavne mu ďakovať za svetové dni mládeže. Od Jána Pavla II. som bola asi na meter vzdialená, jeho pohľad a jeho oči mám pred sebou aj po dvanástich rokoch a budem mať do konca svojho života. Svätý Otec František je jeho dôstojným pokračovateľom. Mladí ho milujú a on miluje mladých. Na ich tvárach bolo vidno, že do Krakova prišli za svojím otcom. Ani u mňa to nebolo inak. Jeho pokora, vnímavosť a láskavosť priťahuje srdcia z celého sveta. Vidím v ňom Boha, ktorému záleží aj na tom „najposlednejšom a najúbohejšom“ človeku. Záleží mu na tom, aby mladí rástli vo viere, v zodpovednosti a v láske. Aby snívali. V tom mi je najväčším príkladom. Páči sa mi na ňom, že nepreferuje zaužívaný systém, ale je otvorený novým veciam, a keď vidí potrebu niečo zmeniť, tak to jednoducho zmení.
SDM sú multinárodné stretnutie. Mali ste možnosť spoznať kresťanov aj z iných krajín?
Ako sa to vezme. Najviac sme vlastne boli s Poliakmi. Zistila som, že je to naozaj veľmi dobrý a pohostinný národ a veľmi sa mi zapáčil poľský jazyk. S mladými z iných krajín sme sa rozprávali iba tak náhodne. V električke som sa zoznámila so ženami z Nového Zélandu. Neviem veľmi dobre po anglicky, ale nejako sme sa dorozumeli. Chceli, aby sme im zaspievali niečo po slovensky, a potom nám ony spievali svoje piesne. Keď sme prechádzali ako skupina oproti inej skupine z inej krajiny, pozdravovali sme sa, usmievali sa na seba, podávali sme si ruky. Všade okolo nás bola výborná nálada a radosť. Najviac sme sa rozprávali s cudzincami pri výmene vlajok.
Určite ste zažili v Krakove množstvo humorných situácií.
Jáááj, tých bolo… Či už to, ako som si prezliekala tričko vo farskej záhrade medzi tujami, lebo som ho mala naopak, alebo to, ako sme spievali skoro v každej električke, ako sa jeden kamarát snažil vysvetliť Poliakom, čo je to nárečie – rusnačina (René, pozdravujem ). Zažili sme veľa zábavy pri vymieňaní vlajok s mladými z iných krajín, tancovali sme s ľudovým súborom z Poľska ich tance (škoda, že sa tu nedá pripojiť video), nezabudnuteľná bola tancovačka na opekačke, atmosféra na spoločných stretnutiach na Bloniach, nosenie zástavy bl. Pavla Petra Gojdiča pod pršiplášťom. Dokonca som nachytala jedného Číňana, že má zašpinené tričko – a dala som mu frčku do nosa. Nič som mu nerozumela, ale dobre sme sa zasmiali. Jeden dedko, Poliak, nám v električke rozprával o tom, ako mal frajerku zo Slovenska, keď bol mladý. Zábavné bolo aj to, ako sme sa dorozumievali slovenskou poľštinou. V rodine sme často s domácimi komunikovali cez prekladač na internete. Spolu s deťmi sme pozerali ich vystúpenia baletu zo školy. Raz som sa pridala k spievajúcim a tancujúcim černochom. Tých situácií bolo naozaj veľa.
Prežila si aj nejakú zlú skúsenosť? Alebo čo bolo pre teba najťažšie?
Myslím si, že žiadne takéto stretnutie sa nevyhne konfliktom alebo ťažkým situáciám. Aj ja som si toho v Krakove zažila dosť. Fyzicky to pre mňa bolo náročnejšie ako v Madride – chýbalo mi tam metro. Keďže mám protézu, každá fyzická záťaž je pre mňa dvojnásobne náročná. Nevyhla som sa otlakom, ranám od protézy, pádom, prechladnutiu ani duchovným bojom. Ale aj to zlé slúži na niečo dobré. V Krakove som si uvedomila, že nebeský Ocko ma musí ešte veľa naučiť, v prvom rade prijať sa taká, aká som.
Krakov je nádherné mesto. Bola možnosť poprezerať si aj dominanty mesta?
Potvrdzujem, že Krakov je nádherný. Videli sme nejaké pamiatky, ale určite sa toho dá pozrieť oveľa viac. Preto sa tam chystám znova ísť na vianočné trhy a poriadne si pozrieť celé mesto. Výhodou je to, že to nemáme tak ďaleko.
A čo vravíš na miesto najbližších svetových dní mládeže? Bolo pre teba prekvapením?
Môj typ bola Afrika alebo Ázia, keďže pred Krakovom boli stretnutia organizované v Riu. No je to znova výzva ísť do neznámej, ale nádhernej krajiny. Vidieť nádherný svet, ktorý Boh stvoril pre „mňa“. Uvidíme, či sa tam stretneme.