BIBLIA (Martina Diheneščíková; foto: icon-art.ru)
Martina Diheneščíková
Žena, ktorej meno Biblia explicitne neuvádza. Žila v Samárii a patrila k náboženskej skupine, ktorou Židia opovrhovali. Stretnutie s Ježišom bolo pre ňu kľúčové. Zmenilo celý jej život. Dostala zvláštnu milosť. Pán Ježiš jej priamo potvrdil, že je Mesiáš. Je vzorom misionárky, ktorá privádza ku Kristovi ďalších Samaritánov. Biblia sa o nej zmieňuje v štvrtej kapitole Evanjelia podľa sv. Jána.
Daj sa mi napiť
Keď Ježiš prechádzal cez Samáriu, zastavil sa v meste Sychar. Okolo poludnia si sadol k Jakubovej studni. K studni prišla aj Samaritánka, aby si do džbánu načerpala vodu. V Oriente nebolo zvykom, aby niekto chodil po vodu na pravé poludnie. V čase najväčšej horúčavy ľudia odpočívali vo svojich príbytkoch. Táto žena nežila mravným životom. Je pravdepodobné, že si takýto čas vybrala zámerne, aby sa nemusela stretnúť s pohŕdaním a odsudzovaním. Oveľa väčší než fyzický smäd bol jej duchovný smäd po láske.
Ježiš jej hovorí: „Daj sa mi napiť.“ Nečakane prelomí dvojitú priepasť. Vo vtedajšej dobe nebolo zvykom, aby muž na verejnosti viedol dialóg s cudzou ženou. Tou druhou bola skutočnosť, že Ježiš bol Žid a ona Samaritánka. Samaritáni pochádzali z rozličných národov. Čiastočne prijali židovské náboženstvo, ale zachovali si veľa pohanských zvykov a povier. Na vrchu Garizim si postavili vlastnú svätyňu a boli tŕňom v očiach Židov. Preto sa logicky pýta: „Ako si môžeš ty, Žid, pýtať vodu odo mňa, Samaritánky?“ Akoby obvinila Ježiša, že žije mimo reality, keď nevie, aké sú dlhodobé vzťahy medzi Židmi a Samaritánmi. Ale Ježiš sa nenechá odradiť. Naďalej bojuje o jej dušu a hovorí: „Keby si poznala Boží dar a vedela, kto je ten, čo ti hovorí: ,Daj sa mi napiťʻ, ty by si poprosila jeho a on by ti dal živú vodu.“
Samaritánka nie je disponovaná porozumieť Ježišovým slovám. Zatiaľ čo Ježiš hovorí o živej vode Svätého Ducha, ona myslí na vodu v materiálnom zmysle. Preto nerozumie, ako by jej mohol dať vodu, keď nemá ani vedro. Ironicky sa pýta: „Si azda väčší ako náš otec Jakub, ktorý nám dal túto studňu a pil z nej on sám i jeho synovia a jeho stáda?“ Aj v dnešnej dobe existujú mnohé náboženské skupiny, cirkvi a spoločenstvá. Aký je náš postoj k týmto ľuďom? Žijeme s pocitom nadradenosti, pohŕdania inými či nebodaj v nenávisti? Alebo je v našom srdci postoj lásky a snahy zachrániť duše týchto ľudí tak, ako to robil Ježiš?
Vyznanie
Keď jej Ježiš ponúkne vodu, ktorá sa v človeku môže stať prameňom vody prúdiacej do večného života, Samaritánka prejaví záujem: „Pane, daj mi takej vody, aby som už nebola smädná a nemusela sem chodiť čerpať.“ Vtedy jej povie: „Choď, zavolaj svojho muža a príď sem.“ Citlivo sa dotýka jej veľkého problému. V snahe vyhnúť sa chúlostivým otázkam zo súkromia odpovedá: „Nemám muža.“ Ježiš jej bez odsúdenia, ale vo veľkej pravde povie, že správne povedala, pretože mala piatich mužov a ten, ktorého má teraz, nie je jej muž. Žena vraví: „Pane, vidím, že si prorok.“ Jej rétorika sa mení.
Zatiaľ čo doteraz bol Ježiš pre ňu len neznámy Žid, ktorým opovrhovala, keď pravdivo pomenuje tajnosti jej života, nazýva ho pánom a prorokom. Snaží sa zmeniť tému rozhovoru, hľadajúc pravdu o tom, kde sa vzdáva pravý kult Bohu – na vrchu Garizim či v Jeruzaleme? Ježiš jej hovorí: „Vy sa klaniate tomu, čo nepoznáte, my sa klaniame tomu, čo poznáme, lebo spása je zo Židov. Ale prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde. Lebo sám Otec hľadá takých ctiteľov.“ Samaritánka povie, že vie, že má prísť Mesiáš. Vtedy jej Ježiš otvorene vyznáva svoju identitu: „To som ja, čo sa rozprávam s tebou.“
Tu sa ukrýva istý paradox. V synoptických evanjeliách pred Židmi, ba ani pred svojimi vlastnými učeníkmi Ježiš nikdy priamo nepotvrdil svoju identitu. A hoci mnohí vytušili, že práve on je očakávaným Mesiášom, požadoval od nich, aby o tom nikomu nehovorili. Samaritánka žijúca v hriechu dostala zvláštnu milosť. Pred ňou Ježiš hovoril o svojom poslaní úplne otvorene. Grécky originál evanjelia by sa namiesto „to som ja“ skôr mohol preložiť výrazom „ja som“, ktorý je alúziou na slová, ktorými Boh zjavil svoje meno Mojžišovi. Ježiš jej odhaľuje najhlbšie tajomstvo svojej osoby – tajomstvo svojej božskej prirodzenosti.
Ak žena (alebo muž) strieda partnerov, vyjadruje tým nenaplnenú túžbu byť milovaný. Túto potrebu napĺňa veľmi deštruktívnym spôsobom. Ježiš Samaritánku neodsúdi. Ale jej hriech otvorene pomenuje. Nastaví jej zrkadlo, aby zbadala, že práve tento hriech jej bráni, aby mohla čerpať zo živej vody Svätého Ducha. Božie Slovo hovorí: „Vaše telo je chrámom Ducha Svätého.“ (1 Kor 6, 19) A ďalej: „Kto smilní, hreší proti vlastnému telu.“ (1 Kor 6, 18) Hriech smilstva nie je kompatibilný s prebývaním Svätého Ducha v nás. Prečo si radšej vyberáme prázdne džbány a načierame vodu zo škodlivých prameňov, ktoré i tak nedokážu uhasiť náš smäd? Iba Boh dokáže naplniť túžbu človeka po bezpodmienečnej láske a prijatí. Ako hovorí sv. Augustín: „Nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe, Bože“ alebo sv. Terézia Avilská: „Kto má Boha, tomu nič nechýba. Sám Boh stačí.“
Misionárka
Samaritánka nechala svoj džbán pri studni, odišla do mesta a vravela: „Poďte sa pozrieť na človeka, ktorý mi povedal všetko, čo som porobila. Nebude to Mesiáš?“ Ona vedela, kým je. Ale chcela, aby aj iní zakúsili, že Ježiš pozná život každého z nás do najmenších detailov, a napriek všetkému nás miluje. Žena, ktorá kedysi chodila po vodu na poludnie, aby nikoho nestretla, po stretnutí s Ježišom sama ide medzi ľudí a verejne vyznáva svoje hriechy. Zanechala nielen prázdny džbán, ale predovšetkým prázdny spôsob života, ktorý nikdy nedokázal uhasiť jej smäd. Už ho nepotrebuje. Našla nevyčerpateľný prameň vôd Svätého Ducha, ktorý jediný dokáže uhasiť jej smäd po láske. Vďaka svedectvu jej života mnoho Samaritánov uverilo v Ježiša. Zostal u nich dva dni a ešte viac ich uverilo pre jeho slovo. Žene povedali: „Už veríme nielen pre tvoje slovo, ale sami sme počuli a vieme, že toto je naozaj Spasiteľ sveta.“
Pokánie jednej ženy dokázalo priviesť ku Kristovi množstvo ľudí. Je aj premena našich životov pre druhých príťažlivá? Židia a Samaritáni žili dlhé roky vo vzájomnej nevraživosti. Netýka sa to aj nás kresťanov? Ako sa správajú členovia jednotlivých hnutí, spoločenstiev alebo cirkví voči sebe navzájom? Božie Slovo hovorí: „Nerobte nič z nevraživosti ani pre márnu slávu, ale v pokore pokladajte jeden druhého za vyššieho. Nech nik nehľadí iba na svoje vlastné záujmy, ale aj na záujmy iných.“ (Flp 2, 3 – 4) Nie je vhodné považovať istý spôsob duchovnej formácie za jediný správny alebo v pyšnej domnelosti prezentovať svoje spoločenstvo za duchovnejšie než všetky ostatné.
Ježiš vo vzťahu k Samaritánke preklenul priepasť zaužívaných spoločenských noriem, ale aj nacionálnu a náboženskú priepasť. Práve tým si získal jej srdce a zachránil jej dušu pre večný život. Povedal, že Otec hľadá ctiteľov, ktorí sa mu budú klaňať v Duchu a pravde. Ľudia z iných kresťanských denominácií nie sú naši rivali. Pamätajme, že naším spoločným menovateľom je Svätý Duch. Každému zjavuje istú časť pravdy, aby nás v milostivom čase priviedol k plnosti. A tak ako kedysi prišla spása iba zo Židov, nie z iných národov, tak je teraz Katolícka cirkev nositeľkou spásy pre všetky národy, s plnosťou pravdy a prostriedkov spásy. Pristupujme jedni k druhým vo veľkej pokore a láske, aby sme boli sebe navzájom darom a požehnaním, pretože iba ten, kto je dokonalý v láske, je dokonalý v duchovnom živote.
