SLOVO V RODINE (Tomáš Rusňák; foto: pexels.com)
Dôležitosť a význam vnútra či srdca človeka pre jeho telo opísal aj sv. Ambróz: „Cestou nech ťa vedie viera a cestou nech ti je Sväté písmo! A dobrým vodcom Slovo z neba. Od tejto lampy si aj ty zažni svoju lampu, aby svietila do tvojho vnútorného človeka, ktorý je zas lampou tvojho tela.“
Kruciata oslobodenia človeka vznikla ako túžba odpovedať na výzvu pápeža Jána Pavla II., „aby ľudia povstali proti všetkému, čo ničí hodnotu človeka, ponižuje obyčaje zdravého spoločenstva, čo po čase môže až ohrozovať jeho existenciu i spoločné dobro“. V tom čase šlo primárne o alkohol, nadmerný príjem alkoholu. Čo tak dať si kruciatu od nadmerného príjmu cukru, nadmerného jedenia či nedostatočného pohybu?
K starostlivosti o naše telá, duše aj ducha nás pozývali celú históriu aj rôzni svätci či duchovní. Svätá Terézia z Avily hovorí: „Urob pre svoje telo niečo dobré, aby v ňom tvoja duša radostne prebývala.“ Svätý Ignác z Loyoly konštatuje, že „so zdravým telom budete môcť veľa urobiť, s chorým neviem, čo budete môcť urobiť“.
Pôst je dobrým nástrojom na miernenie a ovládanie telesnosti. Nástrojom na sebaspoznávanie, odhaľovanie potenciálnej príčiny nezdravých zlozvykov. Ak chcem napríklad schudnúť, a nedarí sa mi to, neviem sa pohnúť z miesta, tak pôst mi môže pomôcť odhaliť moju neslobodu, moju neresť, zlozvyk. Benediktín Anselm Grün povedal: „V pôste iba objavujem svojho nepriateľa. Dobrým jedlom a nápojom môžem všeličo potlačiť. No hlboko v srdci mi leží neradostná prázdnota a nemôže sa dostať von. V pôste sa stretávam so sebou samým, s nepriateľmi svojej duše, s tým, čo ma vnútorne spútava.“
Netreba zabudnúť ani na duchovný rozmer pôstu. Dávajme si výzvy, túžme po odvrátení zlých návykov. No nech všetko smeruje k našej vnútornej slobode, bližšiemu vzťahu s Bohom, k trvalej duchovnej zmene. Postiť by sme sa mali v určitom zmysle každý deň. V túžbe po vnútornom pokoji v Ježišovi Kristovi, v odovzdaní svojho života jemu.
Už svätý Atanáz (3. – 4. storočie) povzbudzoval kresťanov k pravidelným pôstom: „Pozri na to, čo pôsobí pôst! Uzdravuje choroby, očisťuje organizmus, odháňa zlých duchov, odstrašuje zvrátené myšlienky, dodáva mysli väčšiu jasnosť, očisťuje srdce, posväcuje telo a napokon človeka privádza pred Boží trón. Veľkou silou je pôst a vedie k veľkým úspechom.“
Následky nemiernosti
Máme skreslený pohľad na svoje stravovacie návyky. Myslíme si, že môžeme nemúdro jesť všetko zaradom, v rôznych kombináciách, podporiť prípadne tabletkami na podporu trávenia. Postupne si do svojej špajze (tukovej vrstvy) hromadíme svoju nemiernosť, neslobodu. Náš tráviaci systém slúži nielen na spracovanie potravy. Naše črevo je tvorené viac ako biliónmi živých baktérií – črevnej mikrobioty. Pomáhajú tráviť a extrahovať živiny, regulovať imunitný systém, a tým pozitívne ovplyvňujú kognitívne zdravie. Ak mám rokmi zanesené črevo, môžem trpieť pocitmi nafúknutého brucha, priberaním hmotnosti, poruchami spánku a únavou, podráždením pokožky, prípadne mať rozvinutú potravinovú intoleranciu. Tajomstvo toho, že sa človek cíti skvele, sa začína v našom vnútri. Telesne aj duchovne musíme byť pružní, svieži a vitálni.
Môžem sa aj „presýtiť“ všetkého dobrého? Nadmernej starostlivosti o svoje zdravie či pohybu? Dobrým meradlom je miernosť. Hlboký vnútorný pokoj a radosť nám môže byť mierou. Treba mať integrálny rozvoj vo všetkých oblastiach života, mať usporiadané hodnoty, venovať sa harmonicky všetkému. Staré rímske príslovie nás učí: „Zachovaj poriadok a poriadok zachová teba.“ Mať jasný denný režim, čas na osobné budovanie vzťahu s Bohom, modlitbu, sviatostný život, vyhradený čas na manžela, deti, prácu, širšiu rodinu, záľuby, apoštolát i pohyb.
Byť znechutený je horšie, ako byť nakazený. Duchovné choroby sú horšie ako pandémia. „Napredovali sme bezohľadne a mysleli sme si, že navždy zostaneme zdraví v chorom svete,“ povedal Svätý Otec František. Starí púštni otcovia odsledovali storočiami osem hlavných zlozvykov či nerestí ľudí a pomenovali ich: obžerstvo, smilstvo, lakomstvo, hnev, smútok, znechutenie, závisť, márna sláva a pýcha. Ako ľudstvo sme zamorení každou touto chorobou. Dnes dominuje znechutenie, naša duša je na to zvlášť náchylná. Hrozí nám rozpad spoločenskej jednoty. Výsledkom vnútornej prázdnoty je, že sa často napĺňame zmyselnosťou alebo prácou. Nasleduje vnútorná nestabilita, táranie, vtieranie sa do pozornosti iných či nespokojnosť. Nepozeráme sa na to, čo máme napraviť, ale hľadáme, čoho sa chytiť, čo zdrapiť. Tu pramení túžba vyvolávať si, vypisovať. Človek tu posudzuje, kritizuje a všetko komentuje. Je zvedavý, no často ide o povrchné veci, klebety… Stáva sa z neho dezertér, človek na úteku.
Štúdie dnes ukazujú, že len každý jedenásty dospelý je metabolicky zdravý, bez nadváhy alebo obezity. A každý druhý trpí nejakou psychickou chorobou. Najvyšším rizikovým faktorom v príčinách úmrtia sú naše stravovacie návyky, následne fajčenie a potom nedostatočná fyzická aktivita. Utrápená duša zrýchľuje náš telesný úpadok.
Nezabúdajme na ekologický rozmer svojich zlozvykov, túžob či potrieb. S premenou nášho jedálnička súvisí aj iný pohľad na potraviny. Pohľad oslobodený od konzumnosti a, naopak, obohatený o zodpovednosť. Strava má byť primárne lokálna, udržateľne vypestovaná, navarená relatívne rýchlo a zdravo. Tým, čo konzumujem, priamo vplývam na ekológiu. Nie je jedno, či potraviny precestujú pol sveta a zanechajú veľkú uhlíkovú stopu, alebo sú od lokálneho farmára, poctivo vypestované. Potrebujeme sa nanovo naučiť kombinovať potraviny, ktoré sme schopní pestovať lokálne, kombinovať ich zdravo, pestro. Vedome prispieť k starostlivosti o náš spoločný dom – Zem, k čomu nás vyzýva aj Svätý Otec František v encyklike Laudato si.
Na tejto ceste si treba nájsť alebo vybudovať spoločenstvo kresťanov, komunitu ľudí, priateľov, kde sa budete navzájom povzbudzovať či inšpirovať. Tí ťa povzbudia, budú ťahať vpred, budú rovnako zmýšľať, nebudeš pre nich čudákom na svojej osobnej, individuálnej ceste zmeny, premeny spôsobu zmýšľania, na ceste za vitálnejším telom, dušou aj duchom, na ceste blízkosti a jednoty s Bohom. Antoine de Saint-Exupéry to vystihol slovami: „Niet nádeje pre kameň byť niečím iným než kameňom. Ale spoluprácou sa zoskupí a stane sa chrámom.“ Každý z nás má svoje dary (porov. Rim 12, 6). Využime ich pre spoločné dobro všetkých kresťanov. Zažime metanoiu. Obnovme zmýšľanie. Budujme integrálne silných a zdravých kresťanov na tele, duši aj duchu.
Päť tipov na reflexiu
- Moje telo patrí Bohu, nie je mojím vlastníctvom. Ako ho používam?
- Ježiš aj za moje telo zaplatil svojou smrťou na kríži (1 Kor 6, 19 – 20). Nepoznáš svoju hodnotu? Pozri sa na kríž. Sme nekonečne milovaní. Starám sa o seba dostatočne?
- Moje telo je chrámom, prebýva v ňom Svätý Duch (1 Kor 6, 19).
- Boh čaká, že sa budem o svoje telo starať. Za všetko, čo som dostal vrátane tela, sa budem zodpovedať. Som dobrým správcom?
- Boh mi po smrti vzkriesi telo „svojou mocou“ (1 Kor 6, 14). Dôverujem v Božiu moc na zmenu alebo len svojim silám?
„Choroby tela možno liečiť liekmi, no jediným liekom na beznádej je láska. Mnohí ľudia na svete zomierajú na nedostatok lásky.“ (sv. Matka Terézia)
