SLOVO V RODINE (Tomáš Rusnák; foto: pexels.com)
Prečo sa mám o seba starať a žiť v jednote tela, duše a ducha? Sám Boh nás od počiatku povoláva ku komplexnej, celostnej, integrálnej starostlivosti, veď „stvoril človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril“ (Gn 1, 27). Vo svojom pláne stvorenia nám dal jedinečné miesto. A ak sme na jeho obraz, tak sa v nás vo svojej prirodzenosti spája duchovný a hmotný svet.
Boh nám dal rozum a dnešné poznanie medicíny, aby sme vedeli vedomou a primeranou starostlivosťou o seba na všetkých úrovniach vplývať na všetky sústavy organizmu. Tým budeme predlžovať svoj život a zvyšovať jeho kvalitu v čase nášho pozemského putovania, v čase našej prípravy na prechod do večnosti. Na to potrebujeme neustálu metanoiu. Ježiš Kristus nás k tomu pozýva vo svojich prvých slovách: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu.“ (Mk 1, 15) Ide o duchovné obrátenie, zmenu spôsobu myslenia, osobného postoja, konania, hodnotenia aj v oblasti tela, zdravia a životosprávy. Začať svoj život spravovať dobre. Život ako dar, ktorý nám bol daný aj zadaný na rozvoj a rast.
Starostlivosť o telo
Život je dar a pohyb. Dôsledok dostatočného a nedostatočného pohybu či výživy vidíme dnes v telesnej aj duchovnej rovine. Rôzne oblasti nášho života sú však zorganizované naším Stvoriteľom tak, že sú navzájom prepojené. Podľa konceptu primárnej a sekundárnej výživy vieme, že nie stále to, čo je na tanieri, rozhoduje o tom, ako vyzerám, ako sa cítim. V úzkom prepojení je dvanásť oblastí života, ktoré priamo so sebou súvisia a vplývajú na kvalitu života. Obdobne sa má diať v Cirkvi. Lebo ako máme v jednom tele mnoho údov, ale všetky údy nekonajú tú istú činnosť, tak aj my mnohí sme jedno telo v Kristovi a jednotlivo sme si navzájom údmi. (Rim 12, 4 – 5)
Životu v zdraví, vitalite a jednote tela aj ducha nám bráni často určitá zmyslová túžba, ktorá odporuje činnosti ľudského rozumu. Apoštol Pavol to stotožňuje s bojom, ktorý vedie „telo proti duchu“. Teológia nás učí, že žiadostivosť pochádza z prvotného hriechu. Vnáša neporiadok do morálnych schopností človeka a hoci sama v sebe nie je vinou, pobáda človeka páchať hriechy. Náš život je neustálym bojom medzi cnostným životom a neresťami. Svätý Pavol píše: „Ak žijeme v Duchu, podľa Ducha aj konajme.“ (Gal 5, 25) Ježiš prišiel uzdraviť celého človeka, jeho telo i dušu. Boh myslel pri stvorení na všetko dobré, čo potrebujeme (Gn 1, 29) a neustále sa stará aj o naše potreby (Mt 6, 33; 1 Tim 6, 8). Je však rozdiel v tom, čo potrebujeme, a v tom, po čom túžime.
Často však podľahneme nemiernosti až obžerstvu. Túžby žiadostivosti prevyšujú naše fyziologické potreby. Priberáme, necítime sa komfortne, vitálne, sviežo, máme rôzne zdravotné komplikácie. Zdravá životospráva sa začína už pri plánovaní toho, čo budem jesť, čo dám do nákupného košíka a vidličkou do úst. Okrem iných faktorov je tento často kľúčový pri vytváraní si chronického a civilizačného ochorenia. Od nadváhy cez diabetes, vysoký krvný tlak, cholesterol až k rakovine, autoimunitným poruchám, pohybovým chorobám, poškodeniam či bolestiam chrbtice. Život je dar. Zdravie sme dostali do daru. S povinnosťou starať sa oň. Vedome. Prebrať zodpovednosť do svojich rúk, tanierov, vidličiek, úst. Nespoliehať sa slepo na akútnu medicínu, ak už mám zdravotný problém, ale pracovať na prevencii, teda preventívnej medicíne.
V každom okamihu svojho života mám všetko robiť na Božiu slávu. Teda aj pri jedení. Zároveň nebyť na pohoršenie (1 Kor 10, 31 – 11, 1). Cez metanoiu by sme mohli dôjsť k mysleniu, že ak už viem, čo je zdravé a čo nie, aké škodlivé sú určité potraviny, aký dôležitý je pohyb pre môj rast, tak dokážem vedome ovplyvniť, ako bude tá Božia sláva vyzerať v mojom živote aj na telesnej úrovni. Potrebujeme sa neustále povzbudzovať, vzdelávať, aby sme rástli celistvo. Nakoľko som však slobodný v tom, čo jem? Koľko toho zjem? Mám to ešte pod kontrolou?
Kde sa začína trvalá zmena? Vedomým odovzdaním svojho tela Bohu (Rim 12, 1 – 2). Moje telo patrí jemu, nie je mojím vlastníctvom, ja ho iba spravujem (1 Kor 6, 19 – 20). Táto cesta obrátenia nie je ľahká. Pravá láska nám dáva silu vydržať, keď máme na svojej novej ceste chuť vzdať sa túžby po obnove komplexného zdravia (1 Kor 13, 7).
Starostlivosť o ducha
Už prorok Jeremiáš hovorí, že je „zlorečený človek, ktorý sa spolieha na človeka: telo urobil svojou oporou a jeho srdce sa vzďaľuje od Pána. Bude ako tamariška na púšti…“ Naopak: „Je požehnaný človek, čo dúfa v Pána, Pán bude jeho oporou. Bude ako strom zasadený pri vode, ktorý k potoku vystiera korene, nebude sa báť, keď príde horúčosť, jeho lístie zostane zelené, ani v suchom roku nebude mať starosti a neprestane rodiť ovocie. Zo všetkého najklamnejšie je srdce a ťažko ho vyliečiť, kto sa v ňom vyzná? Ja Pán skúmam srdce a skúšam zmýšľanie, každému odplatím podľa jeho cesty, podľa ovocia jeho skutkov.“ (Jer 17, 5 – 10)
Vedomie toho, že som správcom darovaného tela, a jeho odovzdanie Bohu je dobrým receptom na prevenciu proti kultu tela, aby sme nepodľahli nadmernej starostlivosti len o svoj telesný príbytok. Už staroveký grécky lekár Hippokrates (5. až 4. storočie pred Kristom) nás pozýva zamyslieť sa nad telom ako chrámom. „Ľudské telo je chrám. Choroba je trhlina v harmónii. Zdravie je súzvuk. Nežijeme preto, aby sme jedli, ale jeme preto, aby sme žili. Nech vaše pokrmy sú aj vašimi liekmi.“
„Veriaci človek sa silou Božieho Ducha dvíha ponad túžby tela a premáha ich ustavičným zápasom o víťazstvo Božieho života. Vo veriacom človeku sa ustavične stretajú dva svety – život ducha proti životu tela, vláda ducha nad telom. Je to život neslýchane veľký, ale stále ohrozený,“ povedal kardinál Ján Chryzostom Korec.
Svätý Ján Pavol II. nám v teológii tela prináša strhujúci pohľad na vzťah viditeľného, hmotného sveta a neviditeľného, duchovného sveta. Uprostred tejto reality sa nachádza človek: jednota duše a tela. Vďaka tomu sa ľudské telo stáva bránou k duchovnému svetu. Telo je ako ikona – okno do neba. Boh našim očiam neviditeľný stvoril človeka na svoj obraz a podobu. Ľudské telo preto získava v perspektíve viery mimoriadnu dôstojnosť: je v najširšom zmysle slova „sviatosti“ viditeľným znamením neviditeľných Božích vecí. Skrze neho môžeme uvidieť odlesk Božích tajomstiev – Boha ako spoločenstvo lásky a života. Telo je „teológia“, reč o Bohu. Sviatostná povaha tela spočíva v jeho schopnosti urobiť viditeľným, čo je neviditeľné. Telo hlása „veľké tajomstvo“ – duchovné tajomstvo Božej trojičnej lásky a naše povolanie mať na tejto láske cez Krista účasť.
A v tom je posolstvo teológie tela Jána Pavla II. také úchvatné. Skrze to, čo nám pripadá obyčajné a dôverne známe, totiž naše telo, poznávame zrakom očisteným vďaka Božiemu zjaveniu to, čo naše chápanie nekonečne presahuje: Božie tajomstvo a jeho láskyplný plán s každým človekom. Teológia tela je pre každého. Povolaním každého človeka je láska. Úlohou každého človeka je byť darom pre druhého. Tomuto rozmeru sa učí malé dieťa, keď dozrieva, mladý človek hľadajúci svoje povolanie, osoba žijúca v manželstve, rehoľník alebo kňaz.
Tým najdôležitejším, na čo teológia tela v konečnom dôsledku poukazuje, je, že cieľom nášho života je spoločenstvo s Bohom a že naše telá budú vzkriesené.
(dokončenie v nasledujúcom čísle)
