SVEDECTVO (Anička & Adam; foto: pexels.com)
Za pomoci priateľov na dedine u starých rodičov som sa v desiatich rokoch dopracoval k svojej prvej závislosti. Fajčil som každý deň dve až štyri cigarety. Potom som to naučil aj kamarátov v mojom bydlisku. Postupne fajčili všetci. Časom sa počet cigariet zvyšoval. Denne to bola už skoro škatuľka desiatich cigariet.
V dvanástich rokoch som prvýkrát vyskúšal marihuanu, ale nemal som pri nej žiadny extra zážitok. Až v šestnástich som ju začal intenzívne fajčiť deň čo deň. Bol to intenzívny stav s pocitom pokoja a uvoľnenia. Na mojej prvej strednej škole ju spolužiaci nielen fajčili, ale niekoľko ju i predávalo. Môj prístup k škole bol pasívny. Nemal som ju rád. Často som chodil poza školu. Nebavilo ma byť v triede, a keď som tam predsa bol, mal som všetkých na háku. Nakoniec som odišiel na inú strednú školu. Musel som urobiť osem prestupových skúšok. Spravil som ich.
Počas tých prázdnin sa však v mojom živote začali diať zaujímavé veci. Opustila ma priateľka a ja som to psychicky nedokázal uniesť, preto som sa začal flákať dlhé dni a noci vonku, ničiť sa na diskotékach. Jeden večer som sa veľmi opil. Kamarát ma pozval do auta, kde sa predával pervitín. Vypadol som z neho. Našťastie stálo. Ani neviem, ako som sa ocitol u neho vo výťahu a na telefóne som mal narysované dve čiary. Povedal mi, že mi bude lepšie, keď si to dám, tak som si šnupol. V tom momente som vytriezvel a nakopla ma neskutočná energia. Bol by som svet na pleciach preniesol. Okamžite sa mi to zapáčilo a chcel som to stále, lebo ten nášľap bol neuveriteľný.
Začal som experimentovať s pervitínom, lenže to je drahá záležitosť, a tak som ho začal aj v malom predávať, aby som si aspoň pre seba spravil nejakú maržu. Keď bol s „pikom“ problém v mojom meste, spoznal som chalana, ktorý mi kompletne zmenil život. Objavil som legálne syntetické drogy. Takzvané design drugs. Sú to molekuly a zlúčeniny chemikálií, ktoré nie sú zakázané. Tak sa začala moja cesta. Začal som konzumovať najprv v malých dávkach. Bol to silný „matroš“. Tie stavy, čo som mal po jednej dávke, som nemal ani po desiatich z „perníka“. Stal som sa konzumentom aj experimentálnym človekom, ktorý skúšal rôzne nové molekuly. Slovami nikdy nepopíšem, čo to znamenalo. Keď si to vraciam späť v myšlienkach, bolo to hrozné. Prežíval som peklo na zemi. Zrútil som sa psychicky, fyzicky, rodinu som zničil. Nielen ju. Všetko, proste komplet všetko. Videl som len seba a to, ako sa dostať k droge.
Rozhodol som sa zmeniť život. Po desiatich príjmoch na psychiatrii a troch neúspešných liečeniach (to ani nemôžem nazývať liečením, keďže som vždy utiekol) som nakoniec dokončil v roku 2016 svoje prvé liečenie. Bolo to desať týždňov. Spoznal som zaujímavých ľudí, terapeutov, komunity. Nastúpil som do resocializačného zariadenia a bol som tam pol roka. Keď som vyšiel, vrátil som sa do procesu normálneho života, pracoval som, býval s priateľkou, čo mala už aj deti. Život išiel fajn, až som zrecidivoval a bol naspäť v drogách. Keď som išiel na druhé liečenie, priateľka ma nechala. Dokončil som ho. Vyšiel som, ale bol som veľmi sklamaný z toho, čo som stratil, a tak som po piatich mesiacoch znovu zrecidivoval.
Ustál som to ako-tak, ale začala sa najväčšia zmena v mojom živote. Jedného dňa som kráčal na vlak domov a stretol som dvoch chalanov zo Spojených štátov. Viem po anglicky, a tak som nemal problém s nimi komunikovať. Boli to duchovne založení ľudia a spýtali sa ma, či som pokrstený a či mám vieru. Mňa do kostola nik netlačil a nik mi vieru neukázal. Navrhli, aby som sa dal pokrstil, našiel svoju vieru a nasledoval ju.
(dokončenie v nasledujúcom čísle)
