Z matrík zomrelých zaslaných do eparchiálneho archívu som sa s bolesťou dozvedel, že veľmi veľa veriacich odišlo do večnosti bez svätých sviatostí, bez prípravy sa postavili pred večný Boží súd, od ktorého závisí nie dočasný majetkový záujem, ale večný osud človeka. Na tomto súde nie je možné nič zatajiť, lebo tento Sudca všetko vidí, ešte aj najtajnejšie myšlienky človeka. Nie je možne ho uplatniť ani slzami uprosiť, lebo čas milosrdenstva sa už minul a nastúpila chvíľa spravodlivosti. Tam sa neberie do úvahy, kto bol kráľom a kto sluhom, kto bol milionárom a kto žobrákom, tam sa stratia všetky svetské rozdiely a ostane iba jeden a to: kto bol zlý a kto dobrý, kto bol spravodlivý a kto hriešny, kto veriaci a kto bezbožný, kto bude naveky spasený a kto zatratený… Ó, strašná hodina smrti! Ona rozhoduje o večnom osude človeka! Ňou sa začína alebo naša blaženosť v nebi, alebo naša večná záhuba v pekle…
Sám Spasiteľ sa zachvel a zalial ho pot, keď sa ho zmocnila myšlienka na smrť. Ak máme len trochu viery vo svojom srdci a aspoň maličkú iskierku lásky k svojej nesmrteľnej duši, vtedy je nemožné, aby sme sa nestarali o túto najdôležitejšiu hodinu, ktorá sa nezadržateľne blíži, a nechceli sa na ňu pripraviť…
Najistejšou garanciou dobrej smrti je dobrý, kresťanský, svätý život. Nech neuplynie ani jeden deň v našom živote, aby sme sa nepomodlili trikrát Raduj sa, Bohorodička k Presvätej Bohorodičke a k svätému Jozefovi, ochrancovi umierajúcich, za vyprosenie milosti dobrej smrti. Ak je taká dôležitá minúta smrti, je nám potrebné sa na ňu pripraviť tak, že:
1) často budeme pamätať na svoju smrť,
2) budeme sa modliť za milosť dobrej smrti,
3) budeme sa usilovať žiť každý deň tak, a tak plniť svoje denné povinnosti, akoby tento deň mal byť posledným dňom nášho života…
(z pastierskeho listu biskupa Gojdiča o vyprosení milosti dobrej smrti z roku 1930)