HISTORICKÉ MIESTA (Michal Glevaňák) Ján Jozef Hodermarský sa narodil v Hodermarku (dnes súčasť Ihlian, okr. Kežmarok) v rodine kantora učiteľa. Filozofické a teologické štúdiá absolvoval na univerzite v Trnave. V roku 1701 prijal kňazské svätenie a biskup Jozef Ján de Camillis (1678 – 1711) ho vymenoval za svojho synkela. Po smrti biskupa (1706) na žiadosť gréckokatolíckeho duchovenstva rakúsky cisár Jozef I. (1678 – 1711) vymenoval 22. septembra 1707 Jána Jozefa Hodermarského za mukačevského biskupa. Túto nomináciu potvrdil aj uhorský prímas. Hodermarský pravdepodobne získal Cisárovu priazeň aj vďaka tomu, že bol v období protihabsburgského povstania verný Viedni – v tom čase zastával aj funkciu vojenského radcu.
Proti tejto nominácia sa však postavil jágersky biskup Štefan Telekéši (1699 – 1715), ktorý si nárokoval právo patronátu nad Mukačevskou eparchiou. Ale zjednotené duchovenstvo malo podľa Užhorodskej únie z roku 1649 právo na voľbu svojho biskupa. Postoj Telekéšiho mohol prameniť aj z jeho skúsenosti s biskupom Jánom Jozefom de Camillisom, ktorý sa mu odmietal podriadiť. V tejto línii pokračoval aj Ján Hodermarský, čím ho jágerský biskup považoval za nebezpečného. Preto vznikla dlhotrvajúca nevraživosť medzi oboma biskupmi. Práve Telekéši po smrti biskupa de Camillisa poslal do Ríma svoj návrh na „administrátora Mukačevskej eparchie“, ktorým bol przemyšlský biskup Juraj Vinnický. Rím však mal svojho kandidáta – haličského baziliána Polykarpa Filipoviča a nepodporil ani Vinického, ani Hodermarského. Tento postoj Rímskej kúrie mohol súvisieť s rakúskou okupáciou územia pápežského štátu na severe Talianska. Rím tak dal aj takto pocítiť viedenskému dvoru v otázkach vymenovania episkopátu svoju nadvládu.
Napriek týmto problémom Ján Hodermarský vykonával funkciu biskupa okrem kňazských svätení, čo malo za dôsledok, že mnohí kandidáti na kňazské svätenie cestovali k pravoslávnym biskupom aj v Sedmohradsku. Tam sa pod podmienkou zrieknutia sa únie stali kňazmi. Dokonca sám Ján Hodermarský uvádza, že pravoslávny mukačevský biskup Jozef Stojka (1690 – 1711) vysvätil asi sedemdesiat kňazov a k pravosláviu sa vrátilo asi sto farností s približne šesťdesiattisíc veriacimi. V roku 1716 biskup Juraj Gennadij Bizanci (1716 – 1733) spolu s Jánom Hodermarským a jeho bratom Prokopom na synode v Sihoti v Marmaroši získali pre úniu asi štvrtinu duchovenstva.
Po osemročnom spravovaní eparchie sa 14. novembra 1715 v Bratislave do rúk uhorského prímasa ostrihomského arcibiskupa kardinála Christána Augusta (1707 – 1725) vzdal nároku a vymenovania na mukačevského biskupa. Vyhradil si iba nárok na titul generálneho synkela. Predtým však ešte v baziliánskom monastieri v Haliči v lete zložil mníške sľuby a prijal meno Jozef, aby si tak vyhradil funkciu archimandritu mukačevského monastiera. V roku 1726 aktívne participoval ako generálny synkel na uznaní záverov Zamoščskej synody v Mukačevskej eparchii. Zomrel 16. februára 1729 a je pochovaný v krypte Katedrálneho Chrámu sv. Mikuláša v Mukačeve.