Z LISTU NEKTARIOVEJ MANŽELKE NA ÚTECHU (1)

V úvahách som si uvedomoval, že tak ako zapálenému oku pôsobí trýzeň aj ten najmäkší tíšiaci
prostriedok, rovnako duši usužovanej ťažkým bremenom sa môže slovo, hoci chce priniesť veľa
útechy, zdať akosi na ťarchu, keďže sa dotýka živej rany. Avšak keď mi prišlo na myseľ, že to slovo
bude patriť kresťanke, oddávna vychovávanej vo vzťahu k Božím veciam a dobre pripravenej
na zvraty vo veciach ľudských, usúdil som, že by nebolo odo mňa správne vyhnúť sa úlohe,
ktorá mi pripadá.
Viem, čo sa deje v srdci matiek, a vždy, keď osobitne rozjímam o tvojej dobrote voči všetkým
a o tvojej miernosti, vtedy uvažujem o tom, aké veľké musia byť tvoje muky za terajších okolností.
Stratila si dieťa, ku ktorému ti za života blahoželali všetky matky a vrúcne si želali, aby
ich vlastné deti boli takéto. Preto keď zomrelo, nariekali za ním, sťaby každá ukladala do zeme
svoje vlastné. … Bezmála samo slnko, keby malo dajaký cit, zamrzlo by pri pohľade na tento
smutný prípad. Ako by mohol niekto vyjadriť všetko to, čo vnuká bezmocnosť duše?
(sv. Bazil Veľký: Povzbudenie mladým, Listy 1 (r. 357 – 374))