SLOVO SVÄTĚHO OTCA (Marek Baran) Máme Matku
Počas apoštolskej cesty vo Fatime Svätý Otec zveril svet pod ochranu Božej Matky. Povedal: „V evanjeliu sme počuli Ježiša povedať učeníkovi: ,Hľa, tvoja matka‘ (Jn 19, 26 – 27). ,Máme Matku. Prekrásnu Pani,‘ hovorili si medzi sebou fatimskí vizionári cestou domov v ten požehnaný deň 13. mája pred sto rokmi. A večer sa Hyacinta nezdržala a vyjavila tajomstvo matke: ,Dnes som videla Pannu Máriu.‘ Videli nebeskú Matku. Po stope, ktorú sledovali ich oči, sa naťahovali oči mnohých, no tí ju nevideli. Panna Mária neprišla, aby sme ju videli. Na to budeme mať celú večnosť, pochopiteľne, ak pôjdeme do neba. Ale ona, predpovedajúc a upozorňujúc na riziko pekla, do ktorého vedie život bez Boha, ktorý hanobí Boha v jeho stvoreniach, nám prišla pripomenúť Božie svetlo, ktoré prebýva v nás a chráni nás. A podľa Luciiných slov sa traja privilegovaní ocitajú vnútri Božieho svetla, ktoré vyžarovalo z Panny Márie. Ona ich zahaľovala plášťom svetla, ktorý jej dal Boh. Podľa myslenia a cítenia mnohých pútnikov, ak nie všetkých, Fatima je predovšetkým týmto plášťom svetla, ktorý nás zakrýva tu, ako aj na hocakom inom mieste zeme, keď sa utiekame pod ochranu Panny Márie a prosíme ju, ako nás to učí modlitba Zdravas´, Kráľovná: ,Ukáž nám Ježiša‘. Milí pútnici, máme Matku. Zhromaždení ako deti okolo nej žijeme z nádeje, ktorá sa opiera o Ježiša, pretože, ,tí, čo dostávajú hojnosť milosti a darovanej spravodlivosti, budú v živote kraľovať iba skrze Ježiša Krista‘ (Rim 5, 17). Keď Ježiš vystúpil do neba, priniesol nebeskému Otcovi celé naše človečenstvo, ktoré vzal na seba v lone Panny Márie a nikdy ho neopustí. Ako kotvu upriamme svoju nádej na človečenstvo umiestnené v nebi po Otcovej pravici (Ef 2, 6). Táto nádej nech je podnetom v živote nás všetkých. Nádej, ktorá nám vždy pomáha, až do posledného výdychu. Drahí bratia a sestry, prosme Boha s nádejou, že nás budú počúvať ľudia, a obracajme sa na ľudí s istotou, že nám pomáha Boh. On nás totiž stvoril ako nádej pre iných, ako reálnu a uskutočniteľnú nádej podľa životného stavu každého. Nechceme byť preťatou nádejou! Život môže prežiť iba vďaka obetavosti iného života. ,Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu‘ (Jn 12, 24). To povedal a urobil Pán, ktorý nás vždy predchádza. Keď prechádzame krížom, on ním už prv prešiel. Teda to nie my vystupujeme na kríž hľadať Ježiša, ale to on sa uponížil a zostúpil až na kríž, aby našiel nás a aby v nás zvíťazil nad temnotami zla a priviedol nás k svetlu. Pod Máriinou ochranou buďme vo svete rannými zornicami, ktoré vedia kontemplovať pravú tvár Ježiša Spasiteľa, ktorá žiari na Veľkú noc, a znovuobjavovať mladú a krásnu tvár Cirkvi, ktorá žiari vtedy, keď je misionárska, pohostinná, slobodná, verná, chudobná na prostriedky, ale bohatá na lásku.“
(úryvok homílie z Fatimy z 13. mája 2017)
Pokoj, ktorý dáva Ježiš
Vo svojej rannej homílii sa Svätý Otec František zaoberal témou pokoja: „Ježiš zdôrazňoval, že pokoj, ktorý on daruje, nie je ten, ktorý dáva svet. Pokoj, ktorý nám ponúka svet, je pokoj bez súženia, ponúka nám umelý pokoj, je to pokoj, ktorý sa obmedzuje na nerušenosť. Je to pokoj, ktorý sa stará len o seba, o vlastnú istotu, aby nič nechýbalo. Taký ako pokoj boháča z podobenstva o Lazárovi. Takýto pokoj človeka uzatvára a on nedovidí ďalej. Svet nás učí ceste pokoja so znecitlivením: znecitlivuje nás, aby sme nevideli inú realitu života – kríž. Preto Pavol hovorí, že do nebeského kráľovstva sa vstupuje cez mnohé súženia. Ale možno mať pokoj v súžení? Z našej strany nie: my nie sme schopní vytvoriť pokoj, ktorý by bol nerušenosťou, psychologickým pokojom, pokojom, ktorý by sme si vytvorili sami, pretože existuje súženie – či bolesť, či choroba, alebo smrť… Tie tu sú. Pokoj, ktorý dáva Ježiš, je dar Svätého Ducha. A tento pokoj sa odvíja uprostred súžení a ide ďalej. Pokoj je Boží dar, ktorý nám pomáha ísť ďalej. Ježiš po svojom dare pokoja učeníkom trpí v Olivovej záhrade a tu obetuje všetko Otcovej vôli a trpí, ale nechýba mu útecha od Boha. Boží pokoj je reálny pokoj, ktorý ide do reality života, ktorý neneguje život: život je taký. Je tu utrpenie, sú tu chorí, je tu veľa ťažkých vecí, sú tu vojny… Ale vnútorný pokoj, ktorý je darom, ten sa nestráca, ide ďalej nesúc kríž a utrpenie. Pokoj bez kríža nie je Ježišovým pokojom. Je to pokoj, ktorý sa dá kúpiť. Môžeme si ho vytvoriť, ale nie je dlhotrvajúci. Skončí sa. Keď sa niekto nazlostí, stratí pokoj. Keď sa moje srdce znepokojuje, je to preto, lebo nie som otvorený na Ježišov pokoj, pretože nie som schopný žiť život tak, ako príde. S krížom a bolesťami, ktoré prináša. Musíme byť ale schopní prosiť o milosť, vyprosiť si od Pána jeho pokoj: ‚Musíme vstúpiť do Božieho kráľovstva cez mnohé súženia.‘ Milosť pokoja, nestratiť ten vnútorný pokoj. Svätý Augustín povedal: ‚Život kresťana je púť cez prenasledovania sveta a Božiu útechu.‘ Nech nám Pán dá dobre pochopiť, aký je ten pokoj, ktorý nám daruje so Svätým Duchom.“ (úryvok homílie zo 16. mája 2017)
„Aby sme verne nasledovali Ježiša, prosme o milosť robiť to nielen slovami, ale aj skutkami, a mať trpezlivosť pri znášaní nášho kríža.“ (twitter Svätého Otca Františka z 15.
