PREDSTAVUJEME (Mons. Cyril Vasiľ SJ, Martin Mráz) Rímsky pápež pri vykonávaní svojej najvyššej, plnej a bezprostrednej právomoci nad celou Cirkvou používa úrady Rímskej kúrie, ktoré konajú svoju službu v jeho mene a jeho autoritou na dobro miestnych cirkví a v službe ich pastierov. Jedným z takýchto úradov je aj Kongregácia pre východné cirkvi, ktorá v mene pápeža rozhoduje o tom, čo sa vzťahuje buď na osoby, alebo veci katolíckych východných cirkví. Je teda akýmsi hlasom rímskeho biskupa smerom k všetkým východným katolíkom. Aj keď v súčasnej podobe bola zriadená len pred sto rokmi, jej korene siahajú oveľa ďalej.
Samotné slovo kongregácia označuje nejakú stálu radu kardinálov, arcibiskupov a biskupov, ktorej pápež zveril určité kompetencie v rámci Cirkvi. Všetkých členov kongregácie vymenúva pápež. Na jej čele stojí pápežom vymenovaný prefekt, ktorému pri výkone jeho úradu pomáha sekretár, podsekretár a ďalší úradníci. Súčasťou každej kongregácie je aj kolégium konzultorov, ktorých pápež vyberá z najlepších odborníkov v danej oblasti.
Prvé zmienky o inštitúcii, ktorá by sa v rámci Apoštolskej stolice osobitne zaoberala záležitosťami východných cirkví, máme z roku 1573, keď pápež Gregor XIII. zriadil Kongregáciu pre záležitosti Grékov. Jej kompetencie však nezodpovedali samotnému názvu. Nemala sa zaoberať záležitosťami všetkých východných kresťanov, ale bola zriadená kvôli reforme rôznych oblastí cirkevného života Grékov byzantského obradu na území dnešného Talianska. Po smrti pápeža Gregora XIII. zanikla.
V roku 1622 pápež Gregor XV. zriadil kongregáciu Propaganda Fide, v súčasnosti známu ako Kongregácia pre evanjelizáciu národov (jeden čas bol na jej čele aj slovenský kardinál Jozef Tomko), do ktorej kompetencie spadali aj záležitosti východných kresťanov. Keďže išlo o kongregáciu, ktorá sa mala zaoberať šírením viery na misijných územiach, ako aj medzi nekatolíkmi, pre záležitosti kresťanského Východu boli podľa potreby zriaďované komisie alebo kongregácie s kratším alebo dlhším trvaním. Vo väčšine prípadov boli pomenované podľa problematiky, ktorou sa mali zaoberať: Congregatio de negotiis Ruthenorum, Congregatio super dubiis Orientalium, Congregatione super correctione Euchologii graecorum, Congregatio super correctione librorum Ecclesiae Orientalis.
Takéto „čiastkové“ riešenia v sebe odrážali vtedajšie vnímanie kresťanského Východu zo strany Rímskej kúrie. Už zo samotných titulov jednotlivých kongregácií vyplýva, že východní katolíci boli vnímaní ako katolíci, ktorých treba ustavične reformovať, opravovať a vylepšovať.
Narastajúca agenda a stále nové záležitosti kresťanského Východu vyvstávajúce počas prvej polovice 19. storočia poukázali na nevyhnutnosť existencie samostatného úradu pre východných katolíkov v rámci Rímskej kúrie. Pápež Pius IX. už od začiatku svojho pontifikátu vnímal túto potrebu a zriadil niekoľko špeciálnych komisií na preštudovanie danej problematiky. Revolučný rok 1848/1849 a rôzne politické a sociálne nepokoje oddialili prijatie definitívneho riešenia. Až 6. januára 1862, na sviatok Bohozjavenia, pápež Pius IX. svojím breve Romani Pontifices ohlásil zriadenie samostatnej a nezávislej sekcie Pro Negotiis Ritus Orientalis v rámci kongregácie Propaganda Fide. Na čele tejto sekcie pre záležitosti východného obradu stál prefekt kongregácie, mala však vlastného sekretára, úradníkov, vlastný archív a zbor konzultorov. Dôležitou novinkou bolo aj to, že východní katolíci sa prestali vnímať ako jeden celok a boli rozdelení podľa jednotlivých národov.
Toto prvé obdobie systematizácie záležitostí východných katolíkov v rámci Rímskej kúrie bolo poznamenané posunom v celkovom vnímaní východných katolíckych cirkví. Pokiaľ na začiatku boli tieto cirkvi chápané ako tie, v ktorých treba stále niečo reformovať a vylepšovať, na konci tejto etapy došlo k posunu a začalo sa k nim pristupovať ako k spoločenstvám, ktoré síce majú odlišný obrad, ale spolu s latinským obradom odrážajú rôznosť a zároveň jednotu Cirkvi.