(Mgr. Cyril Jaroslav Brázda OFM) Zem. Obyčajná hlina. Stále si nedostatočne uvedomujeme hodnotu samozrejmých vecí a v dôsledku toho aj prehliadaných zložiek životného prostredia, akou je aj pôda. František z Assisi ju vo svojej Piesni brata Slnka nazýva sestrou našou matkou Zemou, ktorá nás živí a stará sa o nás; vydáva rozličné plody, farebné kvety i trávu. Jeho vzťah k pôde sa vyznačoval úctivosťou a vďačnosťou.
To si všimol aj Svätý Otec František, preto vo svojej encyklike Laudato si pozýva „znovuobjaviť lásku k zemi ako ,matke‘ … chrániť (ju) opatrovať, uzatvárajúc s ňou zmluvu, aby mohla pokračovať byť, ako to chce Boh, zdrojom života pre celú ľudskú rodinu. Toto ide proti tendencii vykorisťovať zem, ako keby bola vecou bez vzťahu s nami, ako keby už nebola matkou, a potom ju nechať zoslabnúť a opustiť ju, lebo už na nič neslúži“.
Človek obrába pôdu vo veľkom i v malom a vo veľkom i v malom treba mať k nej zodpovedný prístup, lebo sme ju dostali ako dar od Stvoriteľa, zdedili po otcoch, ktorí do nej vtlačili svoje námahy, v pote tváre dorábajúc každodenný chlieb a máme ju odovzdať, tak ako oni, generáciám, ktoré prídu po nás. Vyžaduje si to uprednostniť taký spôsob jej obrábania, ktorý nielen minimalizuje negatívny vplyv na v nej žijúce organizmy, ale predovšetkým taký, ktorý zlepšuje jej úrodnosť. Prvým krokom v tomto smere je aplikácia zeleného hnojenia a používanie organických hnojív, výroba a distribúcia kompostovaného organického odpadu. Rovnako je dôležité uprednostniť používanie agrochemikálií s vylúčením negatívnych vplyvov.
Poľnohospodársku pôdu ohrozuje v súčasnosti aj nerovnomernosť zrážok, čo si žiada zasa účinnejšie protierózne opatrenia a efektívnejšie hospodárenie s vodou. Každý kúsok ornej pôdy si zasluhuje pozornosť a starostlivosť. Tu Svätý Otec upozornil na jestvujúci a rozšírený negatívny jav, dotýkajúci sa celej planéty Zeme, totiž „ukrajovania z poľnohospodárskej pôdy jej využívaním na iné, rentabilnejšie účely“. Často je však táto rentabilita veľmi krátkozraká či iluzórna. Je neúnosné, aby sa uprednostňovali súkromné alebo rezortné, neraz veľmi individualistické a účelové záujmy. Kresťanská viera nás napokon vedie k prosbám a vďačnosti za našu sestru, matku zem aj prostredníctvom liturgických slávení v rámci cirkevného roka, ako aj k vnímaniu jej tichého hlasu. Veď nielen z chleba žije človek, čítame v evanjeliu (porov. Mt 4, 4).
Naša zem nás učí pokore. Je otvorená nebu – zhora, od Pána, očakáva požehnanie. Tajomstvo svojej plodnosti nekladie do seba. Starozákonný žalmista vyznáva: „Tebe, Bože, patrí chválospev na Sione … navštevuješ zem a dávaš jej vlahu, zveľaďuješ jej bohatstvo“ (Ž 65, 1.9). Zem tak vydáva svedectvo skôr o Bohu a jeho milosrdenstve. Napokon je poslušná. Prijíma akékoľvek počasie, vždy pripravená v tichu prinášať úrodu. Skrýva v sebe rôzne mikroorganizmy, unikajúce našej pozornosti, a predsa výrazne vplývajúce na jej úrodnosť. Aj naše „prinášanie ovocia“, bez skrytého a vnútorného života s Pánom je problematické. Vidíme tak, že naša setra, matka zem nám poskytuje nielen pokrm udržiavajúci náš prirodzený telesný život, ale aj pokrm pre ducha. Učme sa ho nachádzať a prijímať, lebo už emeritný pápež Benedikt XVI. v encyklike Caritas in veritate píše, že „je nutné, aby existovalo niečo ako ekológia človeka, lebo spôsob, akým človek zaobchádza so životným prostredím ovplyvňuje, akým spôsobom zaobchádza so sebou samým a naopak“.