BIBLIA (Martina Diheneščíková) Bola kanaánskou prostitútkou v Jerichu. Uverila však v Boha Izraela, činila pokánie a pridala sa k vyvolenému národu. Bola hodná mimoriadneho vyznačenia, pretože jej meno sa spomína aj v genealógii Ježiša Krista. Biblia zachytáva jej životný príbeh v starozákonnej Knihe Jozue.
Záchrana vyzvedačov
Pri zaujatí zasľúbenej zeme Izraeliti museli najprv dobyť kľúčové Jericho. Malo veľké obranné múry a patrilo medzi najstaršie mestá sveta. Mojžišov nástupca Jozue poslal dvoch vyzvedačov, aby si obzreli krajinu. Bola to bežná stratégia pred samotným bojom. V múroch Jericha mala svoj dom neviestka Rachab. Vedela o všetkom, čo sa v meste deje. Bola samostatná a zrejme aj bohatá, čo pre ženu v tomto období nebolo samozrejmosťou. Všetci ale vedeli, čím sa živí. S povesťou verejnej prostitútky nemala reálne vyhliadky na zmenu života.
Keď vyzvedači prišli do Jericha, chceli prenocovať v jej dome. Neprišli smilniť, ale ukryť sa. Nebolo nič podozrivé na tom, ak dom prostitútky navštevovali rôzni cudzinci. Kráľ Jericha sa o nich dozvedel a poslal Rachabe odkaz: „Vydaj mužov, ktorí prišli k tebe a ubytovali sa v tvojom dome! Prišli vyzvedať celú krajinu.“ Ale Rachab vyzvedačov ukryla a kráľovi odkázala: „Je pravda, prišli ku mne dvaja mužovia, ale ja som nevedela, odkiaľ sú. Keď mali za tmy zatvoriť bránu, mužovia vyšli. Ale kam šli, to neviem. Rýchle utekajte za nimi! Azda ich ešte dohoníte.“ Rachab ukryla vyzvedačov pod ľanovým pazderím (čo naznačuje, že nebola lenivou, ale pracovitou ženou), ktoré mala rozložené na streche domu.
Veľmi riskovala. Oklamala kráľa, aby zachránila cudzincov. Z kresťanského pohľadu sú klamstvo a vlastizrada neprijateľné. Jej príbeh však musíme posudzovať v starozákonnom kontexte vtedajších pomerov. Pán posudzoval jej konanie v inom svetle. Bolo to konanie viery, ktoré vyplynulo z poznania Božích plánov a zámerov. Pokiaľ by bolo jej klamstvo odhalené, prišla by o život nielen ona, ale aj jej príbuzní. Preto je namieste otázka, prečo nevydala vyzvedačov kráľovi, ktorý by ju za to bohato odmenil. Prečo sa zachovala takto nelogicky?

Rachabina viera
Počas noci Rachab na streche vedie s vyzvedačmi zaujímavý duchovný rozhovor. Jej slová neznejú ako slová prostitútky, ale ako vyznanie veriacej ženy: „Viem, že vám Pán dal túto krajinu; doľahol na nás strach pred vami a všetci obyvatelia krajiny sa chvejú pred vami hrôzou. Dopočuli sme sa, že Pán vysušil pred vami vody Červeného mora, keď ste vychádzali z Egypta; a tiež čo ste urobili dvom amorejským kráľom za Jordánom, Sehonovi a Ogovi, na ktorých ste vykonali kliatbu. Keď sme sa to dozvedeli, naše srdce strachom ochablo a nik už nemal odvahy proti vám. Lebo Pán, váš Boh, je Bohom hore na nebesiach i dolu na zemi…“ Táto neviestka žijúca uprostred modlárstva kanaánskych bohov nielenže pochopila, že Boh Izraela je úplne iný, ale uverila, že toto je jediný a pravý Boh „hore na nebesiach i dolu na zemi“, a taktiež „vedela, že im Pán dal túto krajinu“.
Odkiaľ sa Rachab dozvedela o Bohu Izraela? Možno aj od svojich zákazníkov. Chýr o tom, čo Pán vykonal pre svoj ľud, sa šíril medzi pohanskými národmi a naháňal im strach. Ale zatiaľ čo iní o tom len rozprávali, Rachab uverila. Vedela, že ak Pán vykonal také veľké veci pre svoj ľud, dokázal by zmeniť aj jej beznádejný život. Hlboko v srdci túžila po privilégiu patriť k vyvolenému národu. Ani materiálne zabezpečenie nedokázalo naplniť jej srdce. Bola si vedomá, že vlastnými silami svoj život zmeniť nedokáže. Ale vedela, že tento Boh by to dokázal.
Rachab nepochybovala o tom, že Jericho padne a Boh dá svojmu ľudu zasľúbenú zem. Hoci nepatrila k židovskému národu, jej viera v Boha Izraela bola veľká a obdivuhodná. Práve preto sa rozhodla pomôcť vyzvedačom. Jej šľachetný skutok milosrdenstva bol prejavom viery v tohto Boha. Nemyslela len na seba. Za láskavosť, ktorú im preukázala, žiadala ušetrenie životov aj pre svojich príbuzných. Mužovia jej povedali: „Vlastným životom ručíme za vás, ale iba vtedy, keď nezradíte našu vec. Až nám Pán dá túto krajinu, preukážeme ti láskavosť a vernosť.“
Rachab potom spustila vyzvedačov oknom po povraze a poradila im, aby sa skrývali na vrchoch tri dni. Vyzvedači svoj sľub daný Rachab ešte ďalej podmieňujú: „Táto prísaha, ktorou si nás zaprisahala, zaväzuje nás len vtedy, keď pri našom príchode do krajiny priviažeš tento červený povraz na okno, ktorým si nás spustila, a keď vezmeš k sebe do domu svojho otca, svoju matku, svojich bratov a celú svoju rodinu….“ Ona súhlasila a hneď, ako sa vzdialili, priviazala na okno červený povraz.

Záchrana Rachab
Keď sa vyzvedači vrátili k Jozuemu, rozpovedali mu všetko, čo sa im prihodilo. Pri obsadení Jericha Jozue na ňu nezabudol: „Ale mesto i so všetkým, čo je v ňom, nech je pod kliatbou zasvätené Pánovi! Len neviestka Rachab nech zostane nažive – ona a všetci, ktorí sú s ňou v dome, lebo ukryla vyzvedačov, ktorých sme vyslali.“ Obidvom vyzvedačom Jozue nariadil: „Choďte do domu neviestky a vyveďte odtiaľ ženu i všetkých jej príslušníkov, ako ste jej pod prísahou sľúbili!“ Oni teda priviedli Rachab a jej príbuzných a umiestnili ich vedľa izraelského tábora. Mesto bolo spálené ohňom, ale Rachab a jej rodinu ponechal Jozue nažive. Písmo hovorí, že „zostala medzi Izraelitmi až podnes, lebo ona ukryla poslov, ktorých vyslal Jozue do Jericha na výzvedy“.
Rachab bola prostitútka, ktorá uverila v Boha Izraela. Nebola spokojná so svojím životom, no nevedela ho sama zmeniť. Ale Boh Izraela, do ktorého vložila všetku dôveru, ju nesklamal. Daroval život nielen jej, ale celej jej rodine. Spočiatku bola Rachab ubytovaná povedľa izraelského tábora, pretože izraelský tábor bol považovaný za svätý a nič nečisté v ňom nemohlo byť. Až keď sa očistila a prijala vieru Izraela, bola prijatá. Neskôr sa vydala za Júdovca Salmona a porodila syna Bóza. Ako bývalá prostitútka v čosi také ani nedúfala. V starokresťanskej cirkvi bola Rachab zaradená medzi kajúcnice. Preto bola hodná aj mimoriadneho vyznačenia a má svoje miesto aj v Ježišovom rodokmeni (Mt 1, 5). Boh nikdy nesklame človeka, ktorý sa rozhodne opustiť hriech a vykročí na cestu pokánia v úplnej dôvere a odovzdanosti Bohu. Jeho milosrdenstvo voči nám je vždy väčšie než množstvo našich hriechov.

Červený povraz
Na príbehu Rachab Boh zjavuje svoj charakter. Túži zachrániť každého človeka bez ohľadu na to, z akého národa pochádza a v akom hriechu sa momentálne nachádza. Boh nenávidí hriech, ale hriešnika miluje. Každému ponúka spásu a odpustenie hriechov. Človek sa rozhoduje, či túto ponuku prijme, alebo odmietne. Rachab ju prijala. Vzdala sa hriešneho spôsobu života a všetko „vsadila“ sa jediného Boha. Nesklamal ju a jej život požehnal nad jej očakávania.
Aj Nový zákon na ňu pamätá: „Pre vieru nezahynula neviestka Rachab s neveriacimi, lebo v pokoji prijala vyzvedačov.“ (Hebr 11, 31) Na inom mieste zasa: „A nebola podobne ospravedlnená zo skutkov aj neviestka Rachab, keď prijala poslov a poslala ich inou cestou?“ (Jak 2, 25) Viera a skutky si navzájom neprotirečia, pretože skutok pomoci je prejavom viery. No je dôležité všimnúť si, že záchrana Rachab bola podmienená zaviazaním červeného povrazu v okne. Červený povraz je symbolickým vyjadrením krvi paschálneho baránka, ktorá zachránila označené príbytky pred anjelom smrti pred východom z Egypta. Červený povraz je aj predobrazom krvi Baránka – Ježiša Krista, ktorý vylial svoju krv za nás na odpustenie hriechov.
Tak ako záchrana Rachab bola podmienená červeným povrazom, tak aj naša záchrana je podmienená reálnym prijatím vykupiteľskej obety Ježiša Krista. Nestačí veriť len v nejakého boha. Ani si sami nemôžeme „kúpiť“ nebo dobrými skutkami. Podmienkou našej spásy je v prvom rade viera: „Ver v Pána Ježiša a budeš spasený ty aj tvoj dom.“ (Sk 16, 31) Skutkami sa viera prejavuje, pretože „viera bez skutkov je mŕtva“ (Jak 2, 26b).
Červený povraz je aj symbolom očisťovania. Ježiš síce otvoril cestu do neba svojím krížom a zmŕtvychvstaním, ale s touto milosťou potrebujeme aktívne spolupracovať – „s bázňou a chvením pracovať na svojej spáse“ (Flp 2, 12b). Všetci sme povolaní k svätosti, preto potrebujeme činiť pokánie. Rachab sa nevrátila k predošlému spôsobu života. Napriek tomu nemohla bývať v tábore hneď, až keď bola očistená. Ani my nebudeme môcť vstúpiť do „tábora“, ktorým je nebo, kým nedovolíme Bohu očistiť nás od všetkých našich hriechov. Nič nesväté nepríde k svätému Bohu. Preto: „Buďte svätí, lebo ja, Pán, váš Boh som svätý!“ (Lv 19, 2)

Naša záchrana
Posolstvo Rachab je vysoko aktuálne. Smilstvo a cudzoložstvo sa stali „normálnym“ štandardom dnešnej spoločnosti. Predmanželský sex, voľné zväzky, promiskuita, pornografia, nevery a rozvody sú toho dôsledkom. Božie slovo je však nadčasové a nemení sa len preto, že sa človek rozhodne kráčať s dobou. Taktiež aj tzv. duchovné smilstvo mimoriadne expanduje. Duchovne „smilniť s inými bohmi“ je v Biblii definíciou modloslužby. Modloslužba sa netýka len nepravých pohanských kultov, ale spočíva aj v zbožšťovaní toho, čo nie je Boh. Keď si človek uctieva stvorenie namiesto Boha. Človek nechce slúžiť Bohu, ale chce, aby Boh slúžil človeku. Lenže „ani jeden smilník, ani nečistý, ani chamtivec, čo je modloslužobník, nemá dedičstvo v Kristovom a Božom kráľovstve“ (Ef 5, 5).
Pokánie je kameňom úrazu mnohých kresťanov. Často nemáme problém veriť Ježišovi či konať dobré skutky. Ale koľkí z nás úprimne túžia po svätosti? Do akej miery dovoľujeme Bohu, aby očisťoval naše srdce? A práve toto je tá úzka cesta, o ktorej hovoril Ježiš: „Vchádzajte tesnou bránou, lebo široká brána a priestranná cesta vedie do zatratenia a mnoho je tých, čo cez ňu vchádzajú.“(Mt 7, 13) Záleží len na nás, akou cestou sa vyberieme. Veriť v Ježiša neznamená vykonať nejaký „jednorazový“ či „nedeľný“ náboženský úkon, ale je to každodenné kráčanie po úzkej ceste pokánia, premene srdca a posväcovania v dôvernom vzťahu s ním. Nech je Rachab pre nás vzorom hlbokého a trvalého pokánia. Ona v nebi spôsobila nemalý rozruch, pretože „v nebi bude väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú.“ (Lk 15, 7) Kedy naše pokánie spôsobí v nebi takúto radosť?