SLOVO SVÄTÉHO OTCA (Marek Baran) Otvoriť sa Božiemu dychu
Svätý Otec František vo svojej homílii poukázal na význam a prežívanie pôstneho obdobia: „Veľký pôst je cestou: vedie nás k víťazstvu milosrdenstva nad všetkým, čo nás chce zdrviť alebo nás zredukovať na niečo, čo nezodpovedá dôstojnosti Božích detí. Veľký pôst je cestou z otroctva k slobode, od utrpenia k radosti, zo smrti do života. Znak popola, s ktorým sa vydávame na cestu, nám pripomína náš prvotný stav: boli sme vzatí zo zeme, boli sme stvorení z prachu. Áno, ale z prachu, ktorý bol v milujúcich rukách Boha, ktorý vdýchol svojho ducha života na každého z nás a chce to naďalej robiť; chce pokračovať v darovaní toho dychu života, ktorý nás zachraňuje od iných druhov dychu: od škrtivého pridusenia vyvolaného naším egoizmom, od pridusenia vyprovokovaného žalostnými ambíciami a mlčiacou ľahostajnosťou; od pridusenia, ktoré udúša ducha, zužuje obzor a znecitlivuje tlkot srdca. Boží dych života nás zachraňuje od tohto pridusenia, ktoré zhasína našu vieru, ochladzuje našu lásku a ničí našu nádej. Prežívať Veľký pôst znamená úpenlivo túžiť po tomto dychu života, ktorý nám náš Otec neprestáva ponúkať v bahne našich dejín. … Veľký pôst je čas povedať nie. Nie pridúšaniu ducha pre znečistenie spôsobené ľahostajnosťou, nedbanlivosťou myslenia, že život iného sa ma netýka; každým pokusom banalizovať život, zvlášť tých, ktorí na vlastnom tele nesú váhu toľkej povrchnosti. Veľký pôst chce povedať nie intoxikujúcemu znečisteniu prázdnymi a nezmyselnými slovami, drsnou a rýchlou kritikou, zjednodušujúcimi analýzami, ktoré nedokážu pojať komplexnosť ľudských problémov, zvlášť tých, ktorými sa najviac trpí. Veľký pôst je časom povedať nie: nie pridusenosti modlitbou na uchlácholenie svedomia, almužnou na dosiahnutie vlastnej spokojnosti, postením sa pre dosiahnutie pocitu, že sme v poriadku. Pôst je časom pamäti, je časom na premýšľanie a kladenie si otázok: Čo by bolo z nás, keby nám Boh zavrel dvere? Čo by bolo z nás bez jeho milosrdenstva, ktoré sa neunavuje odpúšťať nám a vždy nám dáva príležitosť začať odznova? Veľký pôst je časom, aby sme sa vrátili k dýchaniu, je časom, aby sme otvorili srdce dychu toho jediného, ktorý je schopný premeniť náš prach na ľudskosť. Nie je to čas na to, aby sme si roztrhli šaty pred zlom, ktoré nás obklopuje, ale skôr na to, aby sme v našom živote vytvorili miesto všetkému tomu dobru, ktoré dokážeme konať, a zvliekli zo seba všetko, čo nás izoluje, uzatvára a paralyzuje. Pôst je časom spoluúčasti, aby sme mohli so žalmistom povedať: ,Navráť mi, Pane, radosť z tvojej spásy a posilni ma duchom veľkej ochoty‘ (Ž 51, 14).“ (úryvok homílie z 1. marca 2017)
Kompas kresťana
Vo svojej rannej homílii Svätý Otec poukázal veriacim na kompas, ktorým by sa mal riadiť každý kresťan: „Realitou človeka je rozhodovať sa medzi dobrom a zlom. Boh nás stvoril slobodných a na nás je rozhodnutie. Boh nás však nenecháva osamelých, ukazuje nám cestu dobra pomocou prikázaní. Potom je tu Božia realita, ktorá bola pre učeníkov ťažko pochopiteľná, Ježišova krížová cesta. Boh sa nám stal podobným vo všetkom okrem hriechu. Nie je tu Boh bez Krista. Boh bez Krista, pozbavený vtelenia, je bohom nereálnym. Božia realita je Kristus vtelený pre nás. Pre našu spásu. Ak sa vzďaľujeme od tejto reality a vzďaľujeme sa Kristovmu krížu a pravde o Pánových ranách, vzďaľujeme sa aj láske, Božej dobročinnej láske, vzďaľujeme sa spáse a vydávame sa cestou ideologickej predstavy o Bohu, ktorá je mu vzdialená. To nie je Boh, ktorý prichádza k nám, ktorý sa stal naším blížnym, aby nás spasil, a zomrel pre nás. Toto je realitou Boha. Boh sa stal Kristom, Boh sa stal telom, a to je základ skutkov milosrdenstva. Rany našich bratov sú ranami Krista, Božími ranami, pretože Boh sa stal Kristom. To je tá druhá skutočnosť, bez ktorej nemôžeme prežívať pôst. Musíme sa obrátiť, a to nie k abstraktnému Bohu, ale ku konkrétnemu Bohu, ktorý sa stal Kristom. Treťou realitou je putovanie. Ježiš hovorí: ,Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma.‘ (Lk 9, 23). Realita putovania sa vzťahuje na Krista: nasledovať Krista, plniť Otcovu vôľu tak ako on, ako on brať na seba každý deň svoj kríž, zaprieť seba samých, aby sme mohli nasledovať Krista. Nerobiť to, čo chcem ja, ale to, čo chce Ježiš. Nasledovať Ježiša, ktorý hovorí, že na tejto ceste strácame život, aby sme ho potom našli. Je to neustále strácanie života, strácanie toho, čo chcem ja, strácanie pohodlia, znamená to byť stále na Ježišovej ceste, ktorá bola službou bratom, adoráciou Boha. To je tá správna cesta. Jedinou bezpečnou cestou je nasledovanie ukrižovaného Krista, pohoršenie kríža. A tieto tri skutočnosti vzhľadom na človeka, na Boha a na putovanie sú kresťanským kompasom, ktorý nám nedovolí zablúdiť.“ (úryvok homílie z 2. marca 2017)
„Pôst je nový začiatok, cesta vedúca k cieľu, ktorý je istý: k Veľkej noci Pánovho vzkriesenia, víťazstvu Krista nad smrťou.“ (twitter Svätého Otca Františka z 1. marca 2017)
