PREDSTAVUJEME (Ján Krupa) Najväčšia spomedzi východných katolíckych cirkví je historicky spätá s Kyjevskou pravoslávnou metropoliou, ktorú na konci 10. storočia na Kyjevskej Rusi zriadil konštantínopolský ekumenický patriarcha.
Kyjevská Rus zahrňovala územia, ktoré dnes patria Ukrajine, Rusku a Bielorusku. Po jej rozbití v 13. storočí Tatármi sa pravoslávni veriaci v západných častiach dnešnej Ukrajiny (Halič a Volyň) stali súčasťou Poľského kráľovstva a Litovského veľkovojvodstva, od roku 1569 Poľsko-litovského štátu, pričom naďalej boli podriadení kyjevskému metropolitovi, ktorého ustanovoval Konštantínopol.
Okolnosti cirkevnej únie
Po dlhom období pokojného spolunažívania katolíkov a pravoslávnych nachádzala idea cirkevnej únie Kyjevskej metropolie s Rímom veľa stúpencov. V prekonaní cirkevného rozkolu pravoslávni biskupi videli nielen prostriedok zmierenia medzi cirkvami, ale aj nadobudnutia rovnakého právneho a sociálneho postavenia s latinským klérom a veriacimi v dominantne katolíckom Poľsko-litovskom štáte, aby sa zastavili konverzie pravoslávnych šľachtických rodín na latinský obrad. Cirkevná únia mala tiež zabezpečiť pomoc jezuitov pri úsilí vzdorovať šíreniu protestantizmu medzi východnými kresťanmi.
Podmienky uzavretia únie
V júni 1595 synoda Kyjevskej metropolie aprobovala podmienky únie, spísané v tridsiatich troch článkoch v spolupráci s latinským biskupom Bernardom Maciejowským z Lucku, pričom ich podstatnú časť tvorila možnosť ponechať si východný obrad.
Teologickým pozadím bolo chápanie únie podľa Florentského koncilu. Pravoslávni biskupi boli presvedčení, že príslušníci Kyjevskej metropolie a Rímskej cirkvi zostali napriek rozkolu synmi jednej a tej istej „svätej všeobecnej Cirkvi“ (citát z dokumentu kyjevských biskupov k príprave únie z 2. decembra 1594).
Z poverenia synody Kyjevskej metropolie koncom roku 1595 biskupi Ipatij Potij a Cyril Terleckyj odovzdali pápežovi Klementovi VIII. žiadosť o nastolenie jednoty s Rímskou cirkvou.
Rozštiepenie Kyjevskej metropolie
Poverenci synody nedokázali na rímskych rokovaniach presadiť svoje podmienky a s nimi spätý koncept jednoty. Narazili na úplne iné predstavy o jednote s Rímom, ktoré boli spísané v pápežských dokumentoch o únii. Bula Magnus Dominus pápeža Klementa VIII. z 23. decembra 1595 nepozná Kyjevskú metropoliu a nespomína, že to bola synoda pravoslávnych biskupov, ktorá požiadala o cirkevné spoločenstvo. Bula neodpovedá na synodálne rozhodnutie, ale obracia sa na určitých biskupov.
V tom čase Rím chápal úniu ako prijatie „zablúdených ovečiek“ do pravej Cirkvi. Takéto chápanie cirkevnej jednoty nemohlo zostať bez následkov pre budúcnosť Kyjevskej metropolie, lebo už po návrate delegátov do vlasti sa vytvorila silná opozícia pravoslávnych šľachticov proti rímskym postupom, ktoré interpretovali ako zradu viery proklamovanej na Florentskom koncile.
Vrcholom vnútorných sporov v Kyjevskej metropolii sa stali udalosti októbra 1596 v Breste (dnešné Bielorusko), kde zasadali paralelne dve synody. Prvé zhromaždenie, na ktorom sa okrem dvoch biskupov zúčastnili všetci hierarchovia Kyjevskej metropolie na čele s metropolitom Michaelom Rohozom, schválilo zjednotenie s Rímom. Druhé zhromaždenie exkomunikovalo metropolitu a všetkých biskupov, ktorí súhlasili s úniou. Pretože v Breste sa nedosiahol konsenzus, rozhodnutia oboch zhromaždení viedli k rozštiepeniu Kyjevskej metropolie na gréckokatolícku a pravoslávnu.
