SLOVO SVÄTÉHO OTCA (Marek Baran) Svätý Otec František na sviatok Narodenia Pána povzbudil veriacich týmito slovami: „,Zjavila sa Božia milosť, ktorá prináša spásu všetkým ľuďom‘ (Tít 2, 11). Slová apoštola Pavla zjavujú tajomstvo tejto svätej noci: zjavila sa Božia milosť, jeho bezplatný dar. V dieťati, ktoré nám je darované, sa stáva konkrétnou Božia láska k nám. Je to noc slávy, tej slávy, ktorú ohlasovali anjeli v Betleheme a aj my ju ohlasujeme po celom svete. Je to noc radosti, pretože oddnes a naveky Boh, večný, nekonečný, je Boh s nami. Nie je ďaleko, nemusíme ho hľadať v nebeských sférach alebo v nejakej mystickej myšlienke. Je blízko, stal sa človekom a nikdy sa neodtrhne od nášho človečenstva, ktoré si osvojil. Je to noc svetla: toho svetla, o ktorom prorokoval Izaiáš, že zasvietilo tým, čo kráčajú temnou krajinou, zjavilo sa a zalialo betlehemských pastierov. Pastieri jednoducho objavujú, že chlapček sa nám narodil, a chápu, že všetka táto sláva, všetka táto radosť, všetko toto svetlo sa sústreďuje na jediný bod, na znamenie, na ktoré poukázal anjel: ,Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach‘ (Lk 2, 12). Toto je trvalé znamenie, na základe ktorého možno nájsť Ježiša. Nie iba vtedy, ale aj dnes. Ak chceme oslavovať skutočné Vianoce, meditujme o tomto znamení: krehká jednoduchosť malého novorodeniatka, tíško odpočívajúceho, cítiaceho jemný dotyk plienok, do ktorých je zavinuté. Tam prebýva Boh. A cez toto znamenie nám evanjelium odhaľuje jeden paradox: hovorí o cisárovi, o vládcovi, o veľkosti tých časov, ale Boh neprichádza a neobjavuje sa vo vznešenej sieni kráľovského paláca, ale v chudobe maštale. Nie vo vznešenom zovňajšku, ale v jednoduchosti života. Nie v moci, ale v malosti, ktorá prekvapuje. A na to, aby sme sa s ním stretli, musíme ísť tam, kde sa nachádza: treba sa zohnúť, znížiť, stať sa malými. Narodené dieťa je pre nás výzvou. Volá nás zanechať chvíľkové ilúzie, aby sme kráčali k tomu, čo je podstatné, volá nás zanechať naše nenásytné nároky, zanechať neprestajnú nespokojnosť a smútenie pre nejakú vec, čo nám bude vždy chýbať. Urobí nám to dobre. Ak zanecháme tieto veci, privedie nás to k tomu, aby sme opäť našli v jednoduchosti Boha dieťaťa pokoj, radosť, žiarivý zmysel života. Nechajme si klásť otázky od dieťaťa v jasliach a nechajme si klásť otázky aj od detí, ktoré dnes nie sú uložené v kolíske a láskané milujúcou matkou a otcom, ale spočívajú v úbohých nedôstojných hrantoch: v podzemnom kryte, aby sa zachránili pred bombardovaním, na chodníku veľkomesta, v natlačenom podpalubí lode s migrantmi. Nechajme si klásť otázky od detí, ktorým je zabránené narodiť sa, od tých, čo plačú, lebo nikto nechce uhasiť ich hlad, od tých, ktoré nedržia v rukách hračky, ale zbrane. Tajomstvo Vianoc, ktoré sú svetlom a radosťou, sa nás pýta a burcuje nás, pretože je súčasne tajomstvom nádeje i smútku. Nesie so sebou chuť smútku, keďže láske sa nedostáva prijatia, život sa vyraďuje. Tak sa to prihodilo Jozefovi a Márii, keď našli dvere zatvorené a uložili Ježiša do jasieľ, ,lebo pre nich nebolo miesto v hostinci‘. Ježiš sa narodil. Niektorí ho odmietli, iní sa oň nezaujímali. I dnes môže byť prítomný medzi ľuďmi ten istý nezáujem. Vtedy, keď sa Vianoce stanú sviatkom, kde protagonistami sme skôr my než on. Keď svetlá trhu uvrhnú do tieňa svetlo Boha. Keď sa pachtíme za darčekmi a zostávame necitliví k tomu, kto žije na okraji spoločnosti. Táto svetskosť uchytila Vianoce do zajatia. Treba ich oslobodiť!
Ale Vianoce majú predovšetkým chuť nádeje, pretože napriek našim temnotám Božie svetlo žiari. Jeho príjemné svetlo nevyvoláva strach. Boh, ktorý je do nás zamilovaný, nás priťahuje svojou nežnosťou, keď sa rodí ako chudobný a krehký uprostred nás. Ako jeden z nás. Rodí sa v Betleheme, čo znamená „dom chleba“. Zdá sa, že nám tým chce povedať, že sa pre nás rodí ako chlieb. Prichádza do života, aby nám dal svoj život. Prichádza do nášho sveta, aby nám priniesol svoju lásku. Neprichádza požierať a rozkazovať, ale živiť a slúžiť. Takto je tu priame spojenie medzi jasličkami a krížom, na ktorom bude Ježiš chlebom, ktorý sa láme: je to priame spojenie lásky, ktorá sa dáva a zachraňuje nás, ktorá dáva svetlo nášmu životu, pokoj našim srdciam. V tú noc to pochopili pastieri, ktorí v tom čase patrili medzi vylúčených. Ale v Božích očiach nikto nie je vylúčený, a práve oni boli pozvaní k Vianociam. Kto si bol istý sebou samým, sebestačný, ten zostal doma pri svojich veciach. Pastieri, naopak, ,vykročili bez otáľaniaʻ (porov. Lk 2, 16). Aj my sa nechajme v túto noc konfrontovať s Ježišom, aby nás zavolal a vzbudil v nás otázku. Poďme k nemu s dôverou, vychádzajúc z toho, v čom sa cítime byť okrajoví, vychádzajúc z našich limitov, vychádzajúc z našich hriechov. Nechajme sa dotknúť nežnosťou, ktorá zachraňuje. Priblížme sa k Bohu, ktorý sa stáva blízkym, postojme a prizrime sa jasličkám, predstavme si v duchu Ježišovo narodenie: svetlo, pokoj, najväčšia chudoba a odmietnutie. Vstúpme do pravých Vianoc s pastiermi, prinesme Ježišovi to, čím sme, naše vylúčenia, naše neuzdravené rany, naše hriechy. Takto v Ježišovi zakúsime pravého ducha Vianoc: krásu toho, že sme milovaní Bohom. S Máriou a Jozefom stojíme pred jasličkami, pred Ježišom, ktorý sa rodí ako chlieb pre môj život. Kontemplujúc jeho pokornú a nekonečnú lásku povedzme mu jednoducho ďakujem: ďakujem, že si toto všetko pre mňa urobil.“ (homília z 25. decembra 2016)
Pán sa stáva človekom, aby s nami kráčal každodenným životom. (twitter Svätého Otca Františka z 23. decembra 2016)
