ROK MILOSRDENSTVA (Dominika Katarína Fedorová, SNPM) Už sa krášlia miesta, ktoré v nás obvykle vyvolávajú prinajmenšom hlboké ticho, mnohokrát však aj tichý smútok. Sú kamenné, mramorové či hlinené, označené krížmi, menami, modlitbou, veľavravnou myšlienkou… Sú to cintoríny, ktoré napriek tomu, že hovoria o smrti, práve v tomto období začínajú naberať na kráse. Ich nádhera o pár dní predčí azda aj niektoré zdobené námestíčka našich miest. O čo vlastne ide? Prečo sa nám žiada vdýchnuť týmto miestam vznešenosť a krásu, keď rozprávajú o niečom vôbec nie príjemnom?!
Pre človeka smrť, zvlášť smrť niekoho blízkeho, je vždy niečím, čím sa nedá pýšiť ani z čoho sa možno radovať. Je zakaždým skutočnosťou, ktorá so sebou prináša zármutok, plač a neistotu. I ticho, v ktorom sa ťažko hľadajú odpovede. Hlboko smútiaci človek nevidí, nevníma, nevládze dvihnúť zrak, ktorým by, hoci mlčky, kričal o pomoc. Takéto niečo prežívala aj naimská vdova. Vyprevádzala na márach ležiaceho jediného syna, keď ju uzrel Kristus (Lk 7, 1 – 17). Uzrel ju a bolo mu jej ľúto! Obyčajný súcit, ktorý určite ani dnes nechýba mnohým, keď im srdce mäkne nad utrpením blížneho. Je vtedy ťažké nájsť slovo útechy? Zaiste! Ba mnohokrát sa zdá, že všetko povedané v tej chvíli odznieva ako niečo prázdne, čo situácii ani trocha nepomôže. No slovo, ktoré vyriekne Boh, nikdy neodznie naprázdno. „Neplač!“ Dotýka sa már a povie: „Mládenec, hovorím ti, vstaň!“
Je zvláštne, že sa Ježiš Kristus v tej chvíli vôbec neobzeral za niekým, kto by uveril, že môže vrátiť život mŕtvemu. Veď neraz prejavil svoj postoj: „Takú vieru som nenašiel ani v Izraeli.“ (Lk 7, 9b) Alebo: „Tvoja viera ťa uzdravila.“ (Lk 18, 42b) Tentoraz jednoducho uzrel hlboký žiaľ i zármutok matky a bolo mu jej ľúto. Takto blízko bol Boh opustenej nešťastnici, keď všetci navôkol pochopili: „Boh navštívil svoj ľud…“ A práve o toto ide. Boh navštevuje svoj ľud, svoje stvorenie, svoju dcéru aj syna. Neustále ho vidí, či už v jeho trápeniach, alebo v šťastných okamihoch, sprevádza ho svojím pohľadom, ponúka svoju starostlivosť, svoje slovo a je pritom nesmierne vynaliezavý, ako to dá najavo. Jeho túžbou je obrátiť človeka k sebe, pretože vie, akým šťastím a blaženosťou vie zaplaviť život na zemi tomu, kto prijme jeho lásku.
Smrť naimského mládenca sa stala po stretnutí s Kristom krásnou skúsenosťou. Mnohí spoznali, že Boh je s nimi. Aj v našich životoch sú situácie, ktoré nás napĺňajú zármutkom a trápením, nepokojom. Možno ich vidíme ako neriešiteľné a je ťažké predstaviť si, že by ešte mohol prísť pokoj či radosť a šťastie. Nechajme Boha zastaviť sa pri nás, dotknúť sa már našich problémov, nášho smútku či beznádeje. Dovoľme mu, aby dal život tam, kde je smrť. Pretože Boh dokáže urobiť to, že aj smrť skrásnie.