Na vlastné uši (alebo v srdci?)

BIBLIA (Pavol Burda) Vlastná skúsenosť je niečo, čo sa nedá vziať. Žalmista (v prípade 44. žalmu Koreho synovia) začína ďalší zo žalmov spomienkou, ktorá sprevádza dejiny Izraela. Viera sa vo vyvolenom národe odovzdáva počúvaním. Nová generácia vždy načúvala skúsenostiam s Božou mocou prostredníctvom slov svojich otcov. Tak vznikala skúsenosť, ktorá sa nedá vziať. Navyše vieru v Boha sprevádza viera v pravdivosť predkov. Dva zdroje, čo neklamú: Boh na nebesiach aj otec dávajúci život.

Napriek spomienkam na veľkú Božiu pomoc sa národ podľa žalmistu ocitá na úteku pred nepriateľom; znova mu ide o život. „Kde je teraz Boh, čo vám pomáhal?“ pýtajú sa okolité národy. V rozpore medzi vierou, mocne preukázanou v minulosti, a neistou budúcnosťou sú nielen Koreho synovia v čase zapísania žalmu. Skúsenosť, ktorú na vlastné uši – alebo skôr vo vlastnom srdci pozná každý z nás. Vyjadriť sa dá takto: Ak je Boh so mnou (a vždy bol), tak prečo ma opustil?

Odpoveď na celkom jasnú otázku nie je až taká jednoduchá. Isté je, že Boh ma neopúšťa. On si ma vyvolil – daroval mi život, vieru a napokon seba samého. Vyvolenie jeho lásky (rozhodnutie milovať) je pevné. Rozhodol sa ma milovať od lona matky. Svoje rozhodnutie nemení. Tak ako celý Boh ostáva rovnaké aj jeho vyvolenie. Nedostatok sa preto oplatí hľadať na druhej strane vzťahu, teda u seba.

Zmenili sa moje postoje a pohľady?

Nevyschla moja ochota slúžiť Pánovi?

Nesplynul som s okolím?

A čo čistota mojich zámerov?

Žijem s túžbou konať čo najnevinnejšie?

Ale ani istota vlastnej nevinnosti (v. 19) nie je zárukou postrehnuteľnej Božej útechy. V čase skúšky Boh akoby stíchol. Po chvíľach, keď ukazoval svoju silu, tak nasleduje čas, keď sa prejaví (alebo skôr môže prejaviť) sila človeka.

V čase takejto „biedy ducha“ je dôležité robiť práve to, čo nás učí žalm. V čase sucha spomínať na dažde. V čase chladu nechať rozpaľovať svoje srdce a spomienky zážitkami Božej lásky nezávisle od toho, čo počujeme uchom. Boha chváliť za to, čo mi doteraz dal – hoci som momentálne v slepej uličke a bez istôt. Vlastnú skúsenosť Božej dobroty si nenechať vziať ničím, teda ani terajšou skúškou. Uveriť, že Boh sa ukáže ako víťaz. Napokon, nejde o naše meno. Boh je ten, kto sa naším životom oslavuje. Aj keď teraz mlčí, bude mať posledné slovo. Ja zostanem prostriedkom jeho konania. Môj život sa môže stať prejavom jeho starostlivosti.

Pane, zachráň nás, lebo nejde len o naše meno. Tvoja záchrana nám bude ďalšou istotou, o ktorú sa oprieme nabudúce. Vtedy, keď znova prestaneme počuť tvoj hlas a nerozoznáme tvoje skutky. V čase ďalšej bezradnosti bude nám táto prítomná chvíľa skúšky skúsenosťou, čo nám nik nevezme. Skúsenosťou vlastného srdca, nielen ucha.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *