O kombajnoch bez žatvy a úrode srdca

Nie je tajomstvom, že táto „veľkovýrobná“ forma sviatosti pokánia v sebe nesie riziká. Aj preto Cirkev neustále zdôrazňuje, že spoveď nie je formalita, ale osobné stretnutie s Kristom.

V Liturgii svätého Jána Zlatoústeho sa pred prijatím Eucharistie modlíme: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu… Mnoho ráz som zhrešil, Pane, odpusť mi!“ Cirkevnoslovanské „bez čisla sohrišich“ lepšie vystihuje podstatu: hrešíme tak často, že sa to nedá spočítať. A Boh predsa odpúšťa – ak je pokánie úprimné.

Problém je, že veľa ľudí má dnes otupené svedomie. V morálnej teológii sa nazýva laxné svedomie – stav, keď človek prestane vnímať závažnosť hriechu a svoje viny bagatelizuje. Klasická veta pri spovedi: „Nikomu som neublížil, nezabil som, sem-tam som ponadával…“ ukazuje, že meradlom už nie je evanjelium, ale vlastné pohodlie.

Praktickou pomocou je pravidelné spytovanie svedomia. Spoveď bez prípravy ľahko skĺzne do formalizmu. Je to, ako ísť na skúšku bez učenia – výsledok je viac o náhode než o pravde. Alebo ako ísť k lekárovi bez toho, aby sme mu povedali pravdu, kde nás bolí. Lekár môže niečo urobiť, ale liečba netrafí podstatu. Alebo ako čistiť dom, no nechávať špinu pod kobercom – navonok všetko pôsobí upratane, ale vnútri ostáva chaos.

Aby sa tomu človek vyhol, môže si pred spoveďou klásť konkrétne otázky: Ako pristupujem k svojej práci – čestne alebo ju flákam? Ako nakladám s voľným časom – venujem ho modlitbe, rodine alebo len sebe? Správam sa k iným s láskou alebo ich súdim a klebetím?

„Kombajnové spovedanie“ má svoj praktický zmysel – umožniť prístup k sviatosti mnohým. Ale ak sa spoveď redukuje na rýchlu formalitu, minie svoj cieľ. Spoveď je stretnutie s Bohom, ktorý nechce počuť len zoznam priestupkov, ale dotknúť sa srdca. A na to treba čas, úprimnosť a ochotu meniť svoj život – nie susedov, kolegov či manželov.

Okrem laxného svedomia existuje aj opačný pól – škrupulózne svedomie. Vtedy človek vidí hriech aj tam, kde nie je, a spovedá sa z toho istého znova a znova.