Nekonečná synoda

Začiatok a koniec, a ďalší koniec

„Svätý Otec František 7. marca 2020 ohlásil 16. riadne generálne zhromaždenie Synody biskupov, ktoré sa koná na tému Za synodálnu Cirkev: spoločenstvo, participácia a misia. Tri roky trvajúci synodálny proces, rozčlenený do troch fáz a pozostávajúci z konzultácií, modlitieb a rozlišovania, sa začal 9. a 10. októbra 2021 a vyvrcholí zhromaždením v októbri 2023 v Ríme.“ Toľko stále tvrdí oficiálna stránka synoda.sk vo svojom úvode. Tento proces sa však neskončil v roku 2023. V retrospektíve je zrejmé, že vytýčiť koniec synodálneho procesu, pomenovať to ako nejakú čiarku v diári, je nemožné. Naplánovali sa ďalšie stretnutia na svetovej, kontinentálnej i národnej úrovni. Plagát ohlasoval záver v roku 2024, na ďalšom riadnom generálnom zhromaždení. Ale aj toto stretnutie sa skončilo novou výzvou – prezentácia slovenských delegátov v závere niesla pomenovanie: Synoda sa nekončí, synoda pokračuje.

Učiaca sa Cirkev

Krízy, pandémie, úpadok a strata ľudskosti. To je to, čomu čelí Kristovo mystické telo v treťom tisícročí. Už Druhý vatikánsky koncil v pastorálnej konštitúcii pred takmer šesťdesiatimi rokmi tvrdil tieto slová: „Radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudí dnešných čias, najmä chudobných a všetkých, ktorí trpia, sú zároveň radosťami a nádejami, žalosťami a úzkosťami Kristových učeníkov a niet nič naozaj ľudské, čo by nenašlo ozvenu v ich srdciach. Veď ich spoločenstvo utvárajú ľudia zjednotení v Kristovi, ktorých vedie Duch Svätý na ich púti do Otcovho kráľovstva a ktorí prijali posolstvo spásy, aby ho zvestovali všetkým. Preto sa toto spoločenstvo cíti úzko späté s ľudstvom a jeho dejinami.“
Žije Katolícka cirkev tieto slová, ktoré o sebe samej prorocky vyslovila ústami koncilových otcov? Žije to partikulárna cirkev? Žije to tvoja farnosť? Aby radosti i ťažkosti mohli nájsť ozvenu v srdciach učeníkov, potrebujú mať priestor a čas zaznieť. Práve to sa snaží synodálny pohľad pápeža Františka naučiť Cirkev dneška. Nie je už iba putujúca, trpiaca a oslávená Cirkev. Ale aj stále tá, ktorá sedí pri nohách svojho Učiteľa a učí sa byť takým ako on – milujúcim človeka. Synodálna Cirkev v misii sa s odvahou a pokorou púšťa do učenia.

Zmena zmýšľania

Odráža to aj vývoj synodálneho myslenia. Zatiaľ čo prvé konzultácie pomaly vovádzali spoločenstvá a farnosti, eparchie a národné skupiny do dialógu a kládli im otázky, druhé kolo už prinášalo viac ticha a priestoru na ozvenu sŕdc. Reflektovala to aj duchovná obnova, ktorá zasadnutiu biskupov predchádzala. Ako červená niť spájala jednotlivé témy tma a svetlo. Dotýkali sa života Cirkvi po Vzkriesení. Sám exercitátor, ktorý viedol duchovnú obnovu aj minule, páter Timothy Peter Joseph Radcliffe, vyjadril nádej, že účastníci sa od posledného stretnutia, keď meditovali o tom, ako sa navzájom počúvať, posunuli. Niektoré bariéry naozaj padli a dúfa, že začali vnímať tých, s ktorými nesúhlasia, nie ako oponentov, ale ako svojich spolupútnikov, spoluhľadajúcich.
Ako vôdzku na meditácie si vybral štyri scény vzkriesenia z Jánovho evanjelia: „hľadanie vo tme“, „uzamknutá izba“, „cudzinec na brehu“ a „raňajky s Pánom“. Každá z nich vnáša trochu svetla do toho, ako byť misionárskou synodálnou Cirkvou v ukrižovanom svete. Každá z nich je vhodná aj na ďalšie čítanie a rozoberanie vo farských spoločenstvách či bunkách.
Na ilustráciu evanjelizačného rybolovu použime aspoň kúsok z predposlednej katechézy: Sme späť v obyčajnom svete. Peter hovorí: „Idem loviť ryby.“ Vrátili sa do starej rutiny. Akoby sa v Jeruzaleme nič nestalo. Ich siete sú prázdne. Prázdne. Cudzinec sa ich pýta, či majú aspoň trochu jedla. Všetci spoločne odpovedajú nie, po grécky ou. To slovo je rovnako prázdne ako oni. Ou! Rybári ľudí nedokážu chytiť ani tú najmenšiu rybku. Všetci poznáme tie chvíle, keď sa nám zdá, že nič nedosiahneme. Počiatočné nadšenie vyprchalo. Keď začíname druhé zhromaždenie synody, stavím sa, že niektorí z nás to cítia podobne. Tí, ktorí začali s nadšením a rozochvením, sa možno spytujú, či sa niekam posunieme. Niektorí z nás aj tak nikdy neverili, že sa to stane. Ou! Najčastejšia otázka, ktorú som v súvislosti so synodou za posledných jedenásť mesiacov dostával, bola skeptická: Dosiahlo sa niečo? Nie je to všetko len strata času a peňazí?“
Pokojne si ten odsek prečítajte znova. Určite ste podobné slová o synode počuli. Možno ste ich počuli aj z vlastných úst, ak ste mali odvahu, ak nie, tak zneli vo vašich myšlienkach. Dokáže to posunúť tento článok? Závisí to od toho, ako dokáže posunúť jednotlivca k tomu, aby uvedomelo a aktívne budoval spoločenstvo. To je prvá misia. Až potom sa dá hovoriť o spoluúčasti.

Záverečný dokument

Záverečný dokument, ktorý schválil pápež František 26. októbra, sa podieľa na riadnom magistériu Petrovho nástupcu. V sprievodnej nóte k dokumentu, podpísanej na slávnosť Krista Kráľa, pápež opakuje, ako povedal pri príležitosti jeho schválenia, že nemá prísne normatívny charakter a že „jeho aplikácia si bude vyžadovať niekoľko mediácií“. To však neznamená, že odteraz nezaväzuje cirkvi, aby sa rozhodovali v súlade s tým, čo je v ňom uvedené. Samotný dokument totiž predstavuje formu uplatňovania autentického učenia rímskeho biskupa, ktoré má niektoré črty novosti, ale zodpovedá tomu, čo Svätý Otec potvrdil v októbri 2015. Dokument v originálnej taliančine má necelých šesťdesiatpäť strán aj so sprievodnou nótou, obsahom, skratkami a prázdnymi stranami.

Realizačná fáza

V samotnom úvode dokumentu, v deviatom odseku dokument ozrejmuje, že synodálny proces sa nekončí ukončením generálneho zhromaždenia Synody biskupov, ale zahŕňa aj realizačnú fázu. Členovia zhromaždenia, pomenovaní synodálni misionári, v spoločenstvách, z ktorých pochádzajú, cítia, že je ich úlohou a zodpovednosťou podporovať tento proces. Miestne cirkvi žiadajú, aby pokračovali v každodennom ceste so synodálnou metodológiou konzultácií a rozlišovania, pričom by mali identifikovať konkrétne spôsoby a cesty formácie, ktoré by priniesli hmatateľné synodálne obrátenie v rôznych cirkevných kontextoch. Navrhujú, aby biskupské konferencie a synody cirkví sui iuris vyčlenili personál a zdroje na sprevádzanie cesty rastu synodálnej cirkvi v misii a udržiavali kontakt s Generálnym sekretariátom synody.

Rozdelenie dokumentu

Záverečný dokument vyjadruje vedomie, že povolanie k misii je zároveň povolaním k obráteniu každej miestnej cirkvi a celej Cirkvi v súlade s apoštolskou exhortáciou Evangelii gaudium. Text má päť častí. Prvá s názvom Srdce synodality načrtáva teologické a duchovné základy, ktoré osvetľujú a živia to, čo má prísť. Znovu sa v nej uvádza spoločné chápanie synodality, ktoré sa objavilo na prvom zasadnutí, a rozvíja sa jej duchovná a prorocká perspektíva. Premena emócií, obrazov a myšlienok obývajúcich naše srdcia prebieha spolu s premenou pastoračnej a misijnej činnosti. Druhá časť s názvom Na lodi, spolu sa venuje premene vzťahov, ktoré sa vytvárajú v prelínaní povolaní, chariziem a služieb, budovaní kresťanského spoločenstva a formovaní misie. Tretia časť s názvom Spustite siete identifikuje tri postupy, ktoré sú úzko prepojené: cirkevné rozlišovanie, rozhodovacie procesy a kultúra transparentnosti, zodpovednosti a hodnotenia.
V súvislosti s nimi sa od nás takisto žiada, aby sa iniciovali cesty „misionárskej transformácie“, pre ktorú je naliehavo potrebná obnova participatívnych orgánov. Štvrtá časť pod názvom Hojný úlovok načrtáva, ako môžeme pestovať nové formy výmeny darov a obnoviť vzájomné prepojenie väzieb, ktoré nás spájajú v Cirkvi v čase, keď sa skúsenosť zakorenenia na danom mieste hlboko mení. Po nej nasleduje piata časť – Posielam vás, ktorá nám umožňuje pozrieť sa na konkrétny krok, ktorý musíme urobiť: starostlivosť o formáciu všetkých, Božieho ľudu, všetkých ako synodálnych misionárov.

Srdce synodality

Synodálny proces, na ktorom sa zišli zástupcovia všetkých kmeňov, jazykov, ľudí a národov žijúcich v rôznych kontextoch a kultúrach, dal prítomným „duchovne ochutnať“, čo to znamená byť Božím ľudom. Boží ľud nikdy nie je jednoduchým súhrnom pokrstených, ale komunitárnym a historickým subjektom synodality a misie, ktorý je stále na púti časom a už je v spoločenstve s Cirkvou v nebi. V rámci plurality kontextov, v ktorých sú zakorenené miestne cirkvi, Boží ľud ohlasuje a svedčí o radostnej zvesti evanjelia. Keďže sú vo svete a pre svet, kráčajú spolu so všetkými národmi zeme, v dialógu s ich náboženstvami a kultúrami, rozpoznávajúc v nich semená slova a putujúc ku kráľovstvu. Včlenení do Božieho ľudu vierou a krstom sú podporovaní a sprevádzaní Pannou Máriou, znamením istej nádeje a útechy, apoštolmi, tými, ktorí vydávali svedectvo o svojej viere až po obetovanie svojho života, a svätými všetkých čias a miest.
Dokument vyzdvihuje aj sviatosť myropomazania. V rámci cesty kresťanskej iniciácie obohacuje táto sviatosť životy veriacich osobitným vyliatím Ducha, aby sa stali svedkami viery. Sprítomňuje milosť Päťdesiatnice v živote pokrsteného a spoločenstva. Znovu oživuje zázrak Cirkvi, ktorá sa vznietila ohňom misie, s odvahou vyjsť do ulíc sveta, so schopnosťou porozumieť všetkým národom a kultúram. Všetci veriaci sú povolaní prispieť k tomuto impulzu, prijať charizmy, ktoré Duch hojne rozdáva každému, a zaviazať sa, že ich s pokorou a tvorivou vynaliezavosťou dajú do služieb Božieho kráľovstva.

Na lodi, spolu

Počas celej synodálnej cesty a na každom mieste, a v každom kontexte sa objavilo volanie po Cirkvi s väčšou schopnosťou pestovať vzťahy: s Pánom, medzi mužmi a ženami, v rodine, v miestnom spoločenstve, medzi sociálnymi skupinami a náboženstvami, so všetkým stvorením. Mnohých účastníkov potešilo a prekvapilo, že boli požiadaní, aby sa podelili o svoje myšlienky, a že dostali príležitosť, aby ich hlasy zazneli v spoločenstve. Najvýrečnejším znakom pôsobenia Ducha Svätého v spoločenstve učeníkov je pozvanie do vzťahu s tými, ktorí to najviac potrebujú. Synodálna cirkev vyžaduje otvorenie skutočnému vzťahovému obráteniu, ktoré presmeruje priority každého človeka. Starostlivosť o vzťahy nie je len stratégiou alebo nástrojom na zvýšenie organizačnej efektívnosti. Vzťahy a väzby sú prostriedkom, ktorým sa Boh Otec zjavil v Ježišovi a Svätom Duchu.
V kresťanskom spoločenstve by sa mala venovať osobitná pozornosť deťom. Nielenže deti potrebujú sprevádzať pri svojom raste, ale majú spoločenstvu veriacich čo dať. Cirkev nemôže byť synodálna bez toho, aby sa ocenil prínos detí, ktoré sú nositeľmi misijného potenciálu. Hlas dieťaťa je pre spoločenstvo potrebný. K synodálnej obnove Cirkvi prispievajú aj mladí. Veľmi dobre si uvedomujú hodnoty spoločenstva a zdieľania, pričom odmietajú paternalizmus alebo autoritárske postoje. Niekedy sa ich postoj k Cirkvi môže javiť ako kritický, často sa však prejavuje pozitívne ako osobný záväzok vytvárať priateľské spoločenstvo, ktoré sa venuje boju proti sociálnej nespravodlivosti a starostlivosti o spoločný domov.
Dokument sa dotkol aj úlohy diakonov, kňazov a biskupov. Nevynechal ani úlohu a povinnosti pomocných biskupov a emeritných biskupov. Biskup slúži v komunite, pre ňu a s ňou. Je dôležité pomáhať veriacim, aby sa vyhli prílišným a nereálnym očakávaniam od biskupa a nezabúdali, že aj on je krehký brat vystavený pokušeniu, ktorý potrebuje pomoc ako všetci ostatní. Počas synodálneho procesu často zaznievali poďakovania biskupom, kňazom a diakonom za radosť, oddanosť a obetavosť, s akou vykonávajú svoju službu. Často sa spomínali aj veľmi reálne ťažkosti, s ktorými sa pastieri stretávajú vo svojej službe. Týkali sa najmä pocitu izolácie a osamelosti, ako aj pocitu, že sú zahltení očakávaním, aby naplnili všetky potreby.

Spustite siete

Kroky cirkevného rozlišovania sa budú líšiť v závislosti od rôznych miest a ich tradícií. Na základe synodálnych skúseností identifikovali niektoré prvky rozlišovania, ktoré by mali byť zahrnuté:

a) jasné stanovenie predmetu rozlišovania a šírenie informácií a prostriedkov na jeho primerané pochopenie;
b) poskytnutie dostatočného času na modlitbovú prípravu, na počúvanie Božieho slova a na premýšľanie o otázke;
c) vnútornú dispozíciu slobody, pokiaľ ide o vlastné záujmy, osobné aj ako skupiny, a záväzok usilovať sa o spoločné dobro;
d) pozorné a úctivé počúvanie hlasu každého človeka;
e) hľadanie čo najširšieho konsenzu, ktorý sa objaví, bez toho, aby sa skrývali konflikty alebo hľadali najnižšie spoločné menovatele;
f) vedúci procesu formulujú konsenzus takým spôsobom, ktorý umožňuje účastníkom povedať, či sa v ňom uznávajú alebo nie. Proces rozlišovania by mal viesť k zrelému prijatiu rozhodnutia všetkými, a to aj tými, ktorých jednotlivé názory nie sú akceptované. Proces by mal zabezpečiť aj obdobie na prijatie spoločenstvom, ktoré povedie k ďalšiemu preskúmaniu a posúdeniu.

Hojný úlovok

Rozšírenie digitálnej kultúry, ktoré je zjavné najmä medzi mladými ľuďmi, má hlboký význam – mení ich vnímanie priestoru a času; ovplyvňuje ich každodenné aktivity, komunikáciu a medziľudské vzťahy vrátane viery. Možnosti, ktoré poskytuje internet, pretvárajú vzťahy, väzby a hranice. V súčasnosti často zažívajú osamelosť a marginalizáciu, hoci sú prepojení viac ako kedykoľvek predtým. Internet ako sieť prepojení ponúka nové možnosti, ako lepšie prežívať synodálny rozmer Cirkvi.
Vzťah medzi miestom a priestorom vedie aj k úvahám o Cirkvi ako „domove“. Keď sa o nej neuvažuje ako o uzavretom, neprístupnom priestore, ktorý treba za každú cenu brániť, obraz domova evokuje možnosť prijatia, pohostinnosti a začlenenia. Farské spoločenstvo, ktoré sa zhromažďuje pri slávení Eucharistie, je privilegovaným miestom vzťahov, prijatia, rozlišovania a misie. Zmeny v tom, ako prežívame svoj vzťah k lokalite, si vyžadujú, aby sme prehodnotili konfiguráciu farností. Musí reagovať na nové potreby misie – to si vyžaduje otvoriť sa novým formám pastoračnej činnosti, ktoré zohľadňujú mobilitu ľudí a priestor, v ktorom sa odohráva ich život. Takto sa stane zrejmejším, že farnosť nie je zameraná sama na seba, ale na misiu.

Spustite siete

Formácia misionárskych učeníkov sa začína a je zakorenená v kresťanskej iniciácii. Na ceste viery každého človeka je stretnutie s mnohými ľuďmi, skupinami a malými spoločenstvami, ktoré pomáhajú rozvíjať jeho vzťah s Pánom a uvádzajú ho do spoločenstva Cirkvi: rodičia a členovia rodiny, krstní rodičia, katechéti a vychovávatelia… Niekedy, keď sa cesta iniciácie skončí, puto so spoločenstvom oslabne a formácia sa zanedbáva. Stať sa misionárskymi Pánovými učeníkmi však nie je niečo, čo sa dosiahne raz a navždy. Vyžaduje si to neustále obrátenie, rast v láske a otvorenosť darom Ducha pre živé a radostné svedectvo viery. Preto je dôležité znovu objaviť, ako nedeľná Eucharistia formuje kresťanov.
Záujmy sociálnej náuky Cirkvi, angažovanosť za mier a spravodlivosť, starostlivosť o spoločný domov a medzináboženský dialóg musia byť takisto širšie zdieľané medzi Božím ľudom, aby činnosť misionárskych učeníkov mohla ovplyvniť budovanie spravodlivejšieho a súcitnejšieho sveta. Záväzok brániť život a ľudské práva, za správne usporiadanie spoločnosti, za dôstojnosť práce a ekológiu je súčasťou evanjelizačného poslania, ktoré je Cirkev povolaná žiť a vteľovať v dejinách.
Pápež František dokument zakončuje prosbou k Presvätej Bohorodičke: „Výsledky tejto synody zverujeme Panne Márii, ktorá nesie nádherný titul Hodigitria, tá, ktorá ukazuje a vedie cestu. Nech ona, Matka Cirkvi, ktorá v hornej sieni pomohla novovzniknutému spoločenstvu učeníkov otvoriť sa novote Turíc, nás naučí byť ľudom učeníkov a misionárov, ktorí kráčajú spoločne, byť synodálnou Cirkvou.“