Modlitba a naše povolanie

Kresťan – obrazne povedané – „predá“ všetko, čo má a kým je, aby získal poklad, neoceniteľnú perlu a kúpil pole, kde je skutočné bohatstvo – Kristus. Keď sa človek zbaví všetkého, v Bohu vlastní všetko.

Teda Pán nevolá predovšetkým k nejakej práci či charizme, lebo aktivita človeka má vytekať z kontemplácie, z pozerania Krista. Cieľ kresťanského života preto nespočíva len vo vonkajšej činnosti – nech je akokoľvek veľká – ale predovšetkým vo vnútornom približovaní sa k Bohu. Práca, nech je akákoľvek, nie je pre kresťana cieľom sama o sebe. Je skôr logickým dôsledkom hlbokého duchovného života.

Pre mňa je výrazným príkladom rehoľa sestier Matky Terézie z Kalkaty. Často ich vnímame ako „sociálne pracovníčky“, ktoré veľmi veľa pracujú s chudobnými. Málo však vieme, že tieto sestry trávia denne v modlitbe najmenej päť hodín. Práve tento čas modlitby im dáva silu spoznávať, čo od nich Boh chce – lebo kresťan bez modlitby nie je schopný účinného aktívneho služby.

Preto si trúfam povedať: Boh nechce od nás ani tak, aby sme mu niečím poslúžili, ale aby sme boli predovšetkým s ním. Preto je základom kresťanského života – nech je viac alebo menej aktívny – vždy modlitba: to, čo nám umožňuje byť s Bohom.

Keď hľadáme najprv nebeské kráľovstvo, všetko ostatné sa doplní a vyrieši. Boh od nás čaká, aby sme ho hľadali a spoznávali jeho vôľu. To je najdôležitejšie. Keď hľadáme Boha a jeho vôľu, vidíme, kam chce Boh viesť každého z nás k spáse; kde a v ktorom období máme venovať viac času modlitbe alebo práci. Niekedy nás Boh môže viesť k modlitebnému životu – vtedy treba odložiť aktívnu prácu. Inokedy nás môže povolať k nejakej službe – vtedy nemáme utekať do samoty.

Život kresťana nemôže byť nikdy skostnatený. Vždy má byť citlivý na potreby Cirkvi a spoločnosti. Aby sme však boli citliví, musíme byť v Bohu.

PÁN NA NÁS VŽDY ČAKÁ

Myslím, že každý z nás má skúsenosť, keď prišiel do nejakého mesta a všetko mu pripadalo cudzie a neznáme; nevedel, kam ísť a kde začať. Ale každý z nás má aj inú skúsenosť: príde do cudzieho mesta – všetko je cudzie a neznáme – no je tam jedna osoba, ktorá naňho čaká. Vtedy sa všetko mení: cítime sa inak, miesto sa stáva „domácejšie“, miznú obavy, strach či neistota.

To isté sa deje v modlitbe. Musíme vždy pamätať, že v modlitbe je Ten, ktorý na nás vždy čaká. Boh na nás v modlitbe vždy čaká. Stále – či sme na modlitbu pripravení alebo nie, či je to skoro ráno alebo neskoro večer, či Boha cítime alebo nie. Môžeme ho necítiť, môžeme mať ťažkosti, ale Boh čaká.

Keby sme si stále uvedomovali, že Boh je ten, kto vždy čaká bez ohľadu na to, akí sme, úplne by sa zmenil náš postoj k modlitbe. Boli by sme si istí, že je niekto, kto na nás vždy čaká. Je to ako v živote: keď ideme k niekomu na návštevu a vieme, že nás čaká, že sme mu potrební, že v nás verí – náš pohľad sa zmení. Tak je to aj s modlitbou.

V podobenstve o márnotratnom synovi sa píše, že otec vybehol na cestu hneď, ako syna uvidel – teda ho vyzeral (porov. Lk 15, 11 – 32). Rovnako Boh stále vyzerá nás a čaká na nás: dvadsaťštyri hodín denne, sedem dní v týždni, tristošesťdesiatpäť dní v roku.

Zdroj: Aleksijčuk, Benedikt: Škola modlitby. Ľviv: Svičado, 2020