Izraelské svätyne v čase Starého zákona

Už od najstarších čias ľudia uctievali svojho Boha na určených miestach. Boli presvedčení, že toto miesto, ktoré si vybrali na uctievanie svojho Boha, je zároveň tým výnimočným miestom, kde Boh prebýva a vypočúva prosby svojich veriacich. Mali by sme sa teda pozrieť na to, ako sa tento kult rozvíjal u semitských národov, a najmä u Kanaáncov a Izraelitov.

Sväté nádvorie

Charakteristickým javom pre Semitov bolo to, že za posvätné miesto považovali nielen samotný obetný oltár či svätyňu, ale aj celý priestor, ktorý ich obklopoval. Takáto prax nebola ničím výnimočným; podobne aj grécke chrámy boli obklopené nádvoriami, ktoré ich obklopovali. Ale posvätný plot nachádzame len u Semitov. Počínajúc tretím tisícročím pred Kristom sa v Khafagehu v strednej Mezopotámii nachádza chrám, do ktorého sa vstupovalo veľkou chodbou s rozmermi 100 × 70 m. Podobná svätyňa sa nachádza v severnej Mezopotámii v ElˇObed, pochádza však zo stredoveku. V Ugarite chrám zaberá len menšiu časť širokej terasy. Môžeme teda predpokladať, že takto boli stavané všetky chrámy v Babylónii. Vždy im predchádzala veľká chodba, cez ktorú sa vchádzalo ďalej do samotnej svätyne. Vo veľkých mestách boli tieto chrámové chodby zoskupené dohromady a tvorili akúsi svätú časť mesta. V Ur v období III. dynastie boli zikkurat a náboženské stavby obklopené ohradou s rozmermi 200 × 200 m. V Ur v období III. dynastie boli zikkurat a kultové stavby obklopené ohradou s rozmermi 200 × 200 m, ktorá bola viackrát opravovaná a v nebabylonský dobe ešte rozšírená. V Babylone sa zikkurat Etemenanki nachádza vnútri ohrady, ktorej strana mala 400 metrov. V Arábii existovalo už od prvého tisícročia pred Kristom v meste Marek svätyňa boha mesiaca Ilumqaha, ktorý sa v neskoršej tradícii nazýval Mahram Bilqis; obklopovala ho posvätná oblasť s rozmermi 100 × 70 metrov.

Vo Fenicii a Sýrii nachádzame príklady dobre zachovaných svätýň, ktoré síce nepochádzajú z obdobia staršieho ako helenistické, ale ktorých typ skutočne zodpovedá najstarším svätyniam. K najtypickejším patrí svätyňa v Bel a Palmira, ktorá sa týči uprostred námestia, ktorého jedna strana má dĺžku 225 metrov. Svätyňa v Betocece, nachádzajúca sa v blízkosti Tartusu, je malý chrám postavený v iónskom štýle s nádvorím o rozmeroch 140 × 90 metrov.

Šalamúnov chrám v Jeruzaleme bol postavený v súlade s touto semitskou tradíciou a podobne ako vyššie uvedené svätyne bol obklopený priľahlým nádvorím. Herodes Veľký ho rozšíril, pričom výrazne zvýšil hradby obklopujúce chrámový kopec, čím získal rovnú štvoruholníkovú plochu pomerne impozantných rozmerov. Západná strana – 491 metrov, východná – 462 metrov, severná – 319 metrov a južná – 281 metrov. Predpisy výstavby chrámu boli stanovené už v knihe Exodus (27, 9 – 19).

Nádvorie

„Urobíš nádvorie Príbytku. Na južnej strane smerom k poludniu budú závesy nádvoria z jemného súkenného ľanu dlhé sto lakťov (na prvej strane). K nim dvadsať stĺpov a dvadsať podstavcov z bronzu; háčiky k stĺpom a tyče k nim budú zo striebra. Rovnako na severnej strane urobíš závesy sto lakťov dlhé, k nim dvadsať stĺpov a dvadsať podstavcov z bronzu; háčiky k stĺpom a tyče k nim budú zo striebra. Šírka nádvoria na strane k moru bude mať päťdesiat lakťov záclon s desiatimi stĺpmi a desiatimi podstavcami. Šírka nádvoria na východnej strane, k východu, bude päťdesiat lakťov. Na jednej strane vchodu pätnásť lakťov záclon s troma stĺpmi a troma podstavcami. V bráne do nádvoria bude dvadsať lakťov dlhý damaškový záves z fialového a šarlátového purpuru, z karmazínu a jemného súkaného ľanu a štyri stĺpy so štyrmi podstavcami. Všetky stĺpy okolo nádvoria budú pospájané striebornými tyčami; háčiky k nim budú strieborné a podstavce bronzové. Dĺžka nádvoria bude sto lakťov, šírka päťdesiat lakťov a výška päť lakťov. Všetky záclony budú z jemného súkaného ľanu a ich podstavce z bronzu. Všetko príslušenstvo Príbytku pre každú službu i všetky jeho kolíky a všetky kolíky nádvoria budú z bronzu.“

Dĺžka nádvoria, na ktorom stál Pánov príbytok počas putovania púšťami, teda bola 100 × 50 lakťov. Vo videní, ktoré Ezechiel dostal od Boha, uvidel budúci chrám, ktorý mal štvorcové nádvorie so stranou dlhou 500 stôp. Jeho veľkosť vyplývala z potreby oddelenia posvätného od svetského.

Rozmery nádvoria

„Keď dokončil meranie vnútorného Chrámu, zaviedol ma k bráne hľadiacej na východ a premeral všetko dookola. Rozmeral východnú stranu svojou meračskou trstenicou: päťsto lakťov. Potom sa obrátil, rozmeral severnú stranu svojou trstenicou: päťsto lakťov. Obrátil sa na západnú stranu a svojou meračskou trstenicou nameral: päťsto lakťov. Na štyri strany premeral múr okolo, bol dlhý päťsto lakťov a široký päťsto lakťov. Ten oddeľoval sväté miesto od nesvätého.“ (Ez 42, 15 – 20)

Vzhľadom na to, že sa bohoslužby konali pod šírym nebom mimo mesta, miesto mohlo byť vyznačené obrysom z kameňa, ktorý bol na tento účel špeciálne umiestnený. Podobné miesta môžeme nájsť aj dnes u moslimských beduínov, ktorí si takto vyznačujú priestor určený na modlitbu. Vytváranie takýchto miest na modlitbu v púšti nie je žiadnym anachronizmom staroveku, ani to nemožno považovať za pozostatok niečoho starovekého, ale môže to byť istým svedectvom pretrvávajúcej biblickej tradície.

Prvým zastavením Izraelitov po prekročení rieky Jordán bol Galgal, kde celý národ postavil tábor. Udalosti, ktoré sa tam odohrali, opisuje Kniha Jozue.

V Gilgale

„Ľud vystúpil z Jordánu desiateho dňa prvého mesiaca a utáboril sa v Galgale na východnej hranici Jericha. Tých dvanásť kameňov, ktoré vybrali z Jordánu, Jozue postavil v Gilgale“. (Joz 4, 19 – 20)

Slávnosť Paschy

„Zatiaľ, čo Izraelovi synovia táborili v Galgale, slávili na štrnásty deň (prvého) mesiaca, podvečer, na Jerišských stepiach Veľkú noc. A v deň po Veľkej noci, práve v ten istý deň, jedli z plodov krajiny nekvasený chlieb a pražené zrno. (Joz 5, 10 – 11)

Obyvatelia Gibeonu prosia o pomoc

„Tak prišli k Jozuemu do tábora v Galgale a vraveli jemu i Izraelitom: „Došli sme z ďalekej krajiny. Uzavrite s nami zmluvu!“ (Joz 9, 6)

Jozueho víťazstvo

„Tu poslali gabaonskí mužovia Jozuemu do galgalského tábora odkaz: „Neodťahuj svoje ruky od svojich služobníkov! Príď čím skôr hore k nám a zachráň nás! Pomôž nám, lebo sa proti nám zhromaždili všetci amorejskí králi, ktorí bývajú na vrchovine.“ (Joz 10, 6)

Samuel stretne Saula a príkazuje mu, aby sa vybral do Galgaly

„Potom zostúpiš predo mnou do Galgaly a ja prídem k tebe priniesť celopaly a obetné dary. Čakaj na mňa sedem dní, kým prídem k tebe, aby som ti povedal, čo máš robiť.“ (1 Sam 10, 8)

Šaul vyhlásený za kráľa

„Všetok ľud išiel teda do Galgaly a tam, v Galgale, pred Pánovou tvárou ustanovili Šaula za kráľa. Obetovali tam niektoré obety a Šaul i všetci mužovia Izraela sa tam veľmi radovali.“ (1 Sam 11, 15)

Šaul sa nemôže dočkať príchodu Samuela a sám prináša obetu pred tvárou Jahveho, hoci na to nemá oprávnenie, keďže pochádza z kňazského rodu.

„Dokonca prešli cez Jordán do Gadovej krajiny a do Galaádu. Šaul však bol ešte v Galgale a celý ľud sa triasol okolo neho. I čakal sedem dní do času, ktorý určil Samuel. Ale Samuel neprichádzal do Galgaly, takže sa ľud od neho rozchodil. Vtedy povedal Šaul: ‚Doneste mi celopal a pokojné obety!‛ A obetoval celopal. Keď dokončil obetovanie celopalu, prišiel Samuel a Šaul mu išiel v ústrety pozdraviť ho. Samuel povedal: ‚Čo si to urobil?‛ Šaul odpovedal: ‚Lebo som videl, že sa ľud rozchodí odo mňa a ty si neprichádzal na určený čas, Filištínci sa však zhromaždili v Machmasee. I myslel som: Teraz zostúpia Filištínci ku mne do Galgaly a Pánovu tvár som neudobril. Nuž osmelil som sa a obetoval som celopal.‛ Nato Samuel povedal Šaulovi: ‚Hlúpo si konal, nezachoval si príkaz Pána, svojho Boha, ktorý ti dal. Teraz by bol Pán na večnosť upevnil tvoje kráľovstvo nad Izraelom. Takto však tvoje kráľovstvo trvať nebude. Pán si vyhľadal muža podľa svojho srdca a ustanovil ho za knieža nad svojím ľudom, lebo si nezachoval, čo ti prikázal Pán.‛ Potom Samuel vstal a odišiel z Galgaly do Benjamínovej Gabay. Ostatok ľud išiel za Šaulom z Galgaly do Benjamínovej Gabay v ústrety bojujúcemu ľudu. A Šaul spočítal ľud, ktorý sa nachádzal pri ňom, okolo šasťsto mužov. Šaul, jeho syn Jonatán a ľud, ktorý bol s nimi, zdržovali sa v Benjamínovej Gabae, Filištínci táborili v Machmase.“ (1 Sam 13, 7 – 16)

„Ľud však vzal z koristi ovce a dobytok, prvotiny z toho, čo bolo dané do kliatby, aby to v Galgale obetoval Pánovi.“ ( 1 Sam 15, 21)

Samuel však vravel: „Ako tvoj meč robil ženy bezdetnými, tak bude medzi ženami bezdetná tvoja matka.“ A Samuel Agaga rozsekal pred Pánom v Galgale. (1 Sam 15, 33)

V neskorších dobách proroci odsudzovali podľa ich mienky nesprávny kult, ktorý bol vykonávaný v Gilgale, podobne ako aj v Beteli.

Opätovné hrozby

„V hriešnom Galaáde boli ničomníci, v Galgale obetovali býkom, aj ich oltáre budú ako hromady v brázdach na poli.“ (Oz 12, 12)

Proti svätyniam v Beteli a Galgale

„Poďte do Betelu a hrešte, do Galgaly a hrešte viac, prinášajte ráno svoje obety a každé tri dni svoje desiatky! (Am 4, 4)

V Galgale prebiehal kult po mnoho storočí, ale toto miesto sa nikdy nepovažovalo za chrám postavený pre Jahveho.

Samotný termín „ghilgál“ znamená strhnutie, kolo, obruč. Tento názov pochádza z dvanástich kameňov, ktoré Izraeliti priniesli so sebou z Jordánu a rozložili ich do kruhu, čím označili posvätné miesto, ktoré sa tak stalo prvým miestom uctievania v Zasľúbenej zemi. Je možné, že na tomto mieste sa kedysi nachádzala kanaánska svätyňa a Izrael ho premenil na svoje vlastné miesto kultu.

Pre mnohé staroveké národy boli hory posvätným miestom. Mekka je obklopená posvätným územím. Harám, ktorý sa tiahol na vzdialenosť mnohých hodín chôdze a určoval koniec času, bol sám o sebe nejasne vyznačený značkami vytvorenými zo skál, ansab. Hora Hermon bola svätá; ako naznačoval jej názov, bola spojená s harámom. Pred veľkou teofániou na Sinaji dostal Mojžiš od Jahveho príkaz, v ktorom bola jasne vyznačená hranica obklopujúca horu; nikomu z ľudí nebolo dovolené vyliezť na ňu, ani sa dotknúť jej úpätia. „Vyznač ľudu hranice dookola a prikáž: „Neopovážte sa vystúpiť na vrch alebo dotknúť sa jeho úpätia! Každý, kto sa dotkne vrchu, naisto zomrie!“ (Ex 19, 12)

Zdroj: Roman Bogacz: Izraelské svätyne v časoch Starého zákona