Nový cirkevný rok

Grécky alebo konštantínopolský indikt začínal prvého septembra. Okrem oblasti východorímskej (byzantskej) ríše ho zvykli používať aj na Sicílii a v pápežskej kúrii za čias cisárov Fridricha II. a Henricha VII.

V roku 325 prijali otcovia Nicejského snemu 1. september za začiatok cirkevného roka a tento dátum ostal v Gréckokatolíckej cirkvi až dodnes.

Cirkevný rok je začiatkom liturgického roka, počas ktorého si cirkev spomína a sprítomňuje Kristov život a takto je prameňom posväcovania pre veriacich. Smrť a vzkriesenie Ježiša Krista tvorí jeho centrálnu časť. To sa slávi nielen počas sviatkov Veľkej noci, ale aj každú nedeľu ako opakovanie sviatku Vzkriesenia. Nedeľa je prvým dňom sedemdňového týždňa a zároveň jeho zavŕšením, ako „ôsmy deň“; konečné víťazstvo vzkrieseného Pána a začiatok nového stvorenstva.

Zatiaľ čo cirkevný rok je v západnej cirkvi zameraný na Krista (a trvá od adventu až po sviatok Krista Kráľa), vo východných cirkvách je zameraný na Presvätú Bohorodičku. Prvým veľkým sviatkom v cirkevnom roku je sviatok „Narodenia Presvätej Bohorodičky“ (8. september), posledným sviatkom je „Zosnutie Presvätej Bohorodičky“ (15. august).

1. september sa navyše v pravoslávnej cirkvi už približne 35 rokov slávi ako „Deň ochrany stvorenstva“. Ide o iniciatívu Ekumenického patriarchátu v Konštantínopole. V roku 1989 vtedajší patriarcha Dimitrios vyzval „celý pravoslávny a kresťanský svet“, aby sa 1. septembra „modlil k Stvoriteľovi sveta: modlitbami vďaky za veľký dar stvoreného sveta a prosbami o jeho ochranu a spásu“. Túto iniciatívu v roku 1992 privítala a prijala celá pravoslávna cirkev, neskôr sa k nej pridali aj katolícke a evanjelické miestne cirkvi.

Od roku 2015 vďaka pápežovi Františkovi je „Deň ochrany stvorenstva“, ktorý sa už predtým slávil v ekumenickom duchu 1. septembra, oficiálne zapísaný aj v katolíckom kalendári ako „Svetový deň modlitieb za ochranu stvorenstva“.