Nasledovanie Krista

Jeden teológ poznamenáva: „Osoba, ktorá zastáva vysoké funkcie a nesie veľkú zodpovednosť v Cirkvi, môže byť duchovne nesmierne chudobná. A naopak, ‘chudobný v Bohu’, svätý, nemusí zastávať nijaké cirkevné úrady – vyžaruje bohatstvo a rozdáva milosť za milosťou, pretože žije zo svätosti.“

Keď sa budeme premieňať a posväcovať, staneme sa schopnými pomáhať a slúžiť tisícom okolo nás. Vtedy budú iní, keď sa na nás a na náš život pozrú, objavovať Boha, a my budeme môcť svojím životom konať tú najlepšiu misiu – „svietiť“ druhým, svojou svätosťou ukazovať ľuďom na Pána.

Tak ako rádioaktívny kov zo svojej podstaty vyžaruje žiarenie, tak aj človek, ktorého bytie je premenené v Bohu, vyžaruje Božiu prítomnosť. Každý človek – viac či menej vedome – túži po Bohu, lebo je stvorený na Boží obraz a podobu a neustále hľadá svojho Stvoriteľa. Vy máte svojím bytím odpovedať na túto skrytú túžbu, aby ľudia vo vás videli tých, ktorí ju vo svojom živote uskutočnili.

Svätý pápež Ján Pavol II. hovoril, že Cirkev dnes vo svete nepotrebuje ani tak učiteľov, ako skôr svedkov. Boh potrebuje svojich svedkov. A kto môže byť svedkom na súde? Ten, kto videl, kto bol priamym svedkom niečoho. Preto môžeme byť svedkami len vtedy, ak sme v modlitbe nadobudli vlastnú skúsenosť Boha. Ak túto skúsenosť nemáme a napriek tomu o Bohu hovoríme, potom sme klamári.

Našou misiou je byť takými, aby sa ľudia pri pohľade na nás stretávali s odleskom Božej slávy. A keď nás spoznajú, aby v nás objavili Boží obraz.

Pripomína sa mi príbeh o „tichej kázni“ svätého Františka z Assisi. Povedal jednému z bratov: „Poďme dnes do mesta kázať.“ Prešli mestom, zastavili sa na jednom mieste, na druhom, kráčali, rozprávali sa, a keď sa vracali späť, učeník sa spýtal: „Kedy už budeme kázať?“ A František mu odpovedal: „A čo sme robili doteraz?“ Je to otázka aj pre nás: nie sme neutrálni, ako si niekedy myslíme. Buď Krista hlásame a vydávame o ňom svedectvo, alebo ho nehlásame.

Jeden úspešný podnikateľ – bankár, ktorý bol síce vychovaný v nábožnej rodine, no pre kariéru v bývalej Juhoslávii sa zriekol viery a stal sa komunistom, raz cestoval lietadlom do Indie. Počas letu sa stretol s Matkou Teréziou, ktorá sedela vedľa neho. Neobracala ho, neuvádzala žiadne argumenty, nepresviedčala ho. Iba pred vystúpením z lietadla mu povedala jedinú vetu: „Musíte vedieť, že Boh vás veľmi miluje.“ Táto jednoduchá veta v jedinom okamihu premenila bojovného ateistu na horlivého katolíka, ktorý sa dodnes nehanbí svedčiť o Kristovi pri každej príležitosti. To by predsa mohol tomu mužovi povedať ktokoľvek: že Boh ťa miluje. No nemalo by to taký účinok. Pretože Matka Terézia, ktorá sama nadobudla skúsenosť Boha v modlitbe, dokázala toto slovo vysloviť tak, že Božia sila zaklopala na zatvrdnuté srdce.

Boh nás volá, aby sme boli „špecialistami“, ktorí v sebe rozvíjajú pravú kresťanskú duchovnosť, aby sme boli akoby vzorom toho, akým má byť každý človek. Keď si chceme dať ošetriť zuby, hľadáme dobrého zubára. Rovnako máme byť dobrými odborníkmi vo svojej oblasti. Ľudia hľadajú dobrých odborníkov, preto máme byť kvalifikovanými „špecialistami“, ktorí napríklad vedia, keď sa ich niekto spýta, ako sa modliť, zrozumiteľne a do hĺbky vysvetliť, ako sa treba modliť – a nielen povedať: modli sa „Otče náš“ a „Zdravas’, Mária“.

Kresťanský život nie je o tom veľa vedieť. Je o tom žiť to, čo viem. A preto apoštoli – keď uverili a začali podľa toho žiť – mohli byť účinnými hlásateľmi evanjelia. Kresťanstvo nie je jedna z mnohých náboženstiev. Je to život v Kristovi. Nie je to vzťah „Boh tam a ja tu“. Je to život v Bohu a zjavovanie Boha.

V prvých storočiach kresťanstva boli miestni ľudia pri stretnutí s kresťanmi šokovaní. Šokovaní ich inakosťou. Pripomeňme si, že biblické výrazy pre svätosť – hebrejské „kadoš“ a grécke „hagios“ – v prvom rade znamenajú inakosť, odlišnosť od tohto sveta, odlišnosť od jeho hriešneho stavu, v ktorom sa nachádza po páde. Sú ľudia šokovaní, keď sa stretnú s nami?

Modlitby svätých

Osobná modlitba sa môže zrodiť z pohnutia srdca a vyjadrovať všetky pocity, ktoré nás v danej chvíli napĺňajú. Zároveň však môžeme používať aj modlitby svätých. Môže vzniknúť otázka: je dovolené modliť sa cudzími modlitbami? Áno, samozrejme. Aby sa však stali skutočne našou modlitbou, je potrebné celým svojím bytím ponoriť sa do skúsenosti poznania Boha, z ktorej tá-ktorá modlitba vyrástla.

Svätí si modlitby nevymýšľali. Modlitby sa v nich rodili z potreby. Preto sa máme ponoriť do ich skúsenosti, včítavať sa a vnárať do modlitieb, ktoré skladali z hĺbky svojho poznania Boha a života v ňom. Tieto modlitby máme čítať, premýšľať nad nimi, stať sa účastníkmi ich vnútorných prežitkov a skúsenosti. Zamýšľať sa nad slovami modlitieb, ktoré používame, nad ich obsahom a tým, čo je za nimi ukryté, však nemáme počas samotnej modlitby, ale vo voľnom čase. Je dôležité zachytiť, aké pocity a skúsenosti stoja za slovami modlitby.

Ak takto budeme postupovať, potom sa pri každom predstúpení pred Boha s touto modlitbou budeme stávať bohatšími – naše obohatenie a naša blízkosť k Bohu bude rásť. Časom sa slová modlitieb stanú pre nás živými a začnú premieňať našu dušu i celý náš život. Tieto modlitby sa v svätých rodili ako vyjadrenie ich osobného poznania a skúsenosti Boha. Nevznikali za písacím stolom, ale boli ovocím dlhých modlitebných zápasov. Rodili sa v okamihoch oslavy, zúfalstva… Táto skúsenosť a tieto modlitby „stáli“ veľmi veľa. My však tieto slová vyslovujeme veľmi ľahko.

Stačí sa zamyslieť nad začiatkom modlitby: „V mene Otca i Syna i Svätého Ducha.“ Vyhlasujeme tým, že všetko budeme robiť v Božom mene. Že všetky naše pocity, myšlienky, jednoducho všetko, bude pre Boha, nie pre nás samých. A predsa, koľko vecí robíme len pre seba. Máme svoje plány a tlačíme ich pred Boha, prosíme ho, aby nám pomohol. Niekedy to však nie je potrebné ani Bohu, ani ľuďom, ani mne samému.

V modlitbe sa teda približujeme k Bohu a spoznávame jeho vôľu. To sa však deje prostredníctvom postoja bázne a úcty pred Pánom, nie iba v postoji prosebníka, ktorý prichádza k svojmu pánovi s množstvom žiadostí. Vďačnosť za všetko a bázeň (láska a strach) pred Bohom sú základom modlitby. Zároveň máme prosiť o pomoc svätých, pretože oni sa už naučili modliť a tieto modlitby už vyslovili. Preto sú v modlitbe dôležité tieto prvky: vďačnosť, úcta a bázeň pred Bohom, úprimnosť pred Bohom a prosba o pomoc svätých.

Nezískame všetky pocity, ktoré mali svätí, ani všetky ich myšlienky a prežívania. Na všetko je potrebný čas a trpezlivosť. Učiť sa modliť je podobné, ako učiť sa jazyk: spočiatku je veľa vecí nejasných, no časom sa všetko vyjasňuje. Postupne duchovne dozrievame, aby sme týmto modlitbám rozumeli. Vždy a neustále sa treba zamýšľať nad tým, čo vyslovujeme, a „zjednocovať sa“ so slovami, s ktorými súhlasíme.

Modlitby svätých nevznikli teoreticky samy od seba. Vyrástli z ich života na základe Evanjelia. Ak chceme byť ako oni, musíme kráčať ich cestou – cestou vernosti Evanjeliu. Stali sa „chodiacim“ Evanjeliom, vtelením Ducha Svätého. K tomu je povolaný každý z nás.

Ako prežiť stretnutie s Bohom

Človek hľadá Boha. Keď hovoríme o kresťanstve, som hlboko presvedčený, že najdôležitejšie je vtelenie Boha. Odjakživa každý človek hľadá Boha. A je to prirodzené, lebo sme stvorení na jeho obraz a podobu. Každý teda hľadá svojho Stvoriteľa.

V rôznych kultúrach sa vyvinuli rôzne náboženstvá, pretože každý človek hľadal Boha svojím spôsobom. No pred dvetisíc rokmi sa všetko radikálne zmenilo: Boh vstupuje do dejín ľudstva, zjavuje sa ľuďom a vtelením sa stáva jedným z nás.

Kresťanstvo potrebuje vtelenie. Učeníci Kristových apoštolov pokračovali v tejto misii. Kresťanstvo je presvedčivé vtedy, keď sa žije. Kedysi bolo v chrámoch bežné čítať životopisy svätých, pretože boli vzorom hodným nasledovania. Ľudia sa do nich zahľadeli, aby žili rovnakou svätou pravdou.

V kresťanstve je dôležité vidieť konkrétny príklad – zasiate Božie kráľovstvo v niečích očiach, v niečom živote. Je potrebné sa s Bohom stretávať častejšie. Netreba však zabúdať, že práve v modlitbe môžeme zakúsiť stretnutie s Pánom. Je celkom možné, že mnohí svätí, ktorí možno nemali dobré vonkajšie príklady kresťanstva, predsa prežili osobné stretnutie s Bohom.

Spomeňme si na príklad Márie Egyptskej, ktorá nemohla vstúpiť do chrámu, kým sa nestretla so samotným Pánom – a toto stretnutie zmenilo celý jej život. Alebo na príklad Saula (Pavla), ktorý sa stretol s Kristom na ceste do Damasku a obrátil sa (porov. Sk 9, 1 – 30) a napísal viac listov než tí apoštoli, ktorí Ježiša osobne poznali.

Je nesmierne dôležité stretávať sa s Bohom a zakúšať Božie kráľovstvo. Práve to nám dáva impulz k premene a k spáse.

Zdroj: Aleksijčuk, Benedikt: Škola modlitby. Ľviv: Svičado, 2020