V modlitbe najprv hľadať Boha

Keď príde nejaká vážená osoba, vždy sa na to čo najlepšie pripravujeme. Ako sa správame, keď príde kňaz, a ešte viac biskup – ako všetci pobehujeme okolo neho! Áno, je to potrebné, lebo tým vyjadrujeme úctu k nemu, k jeho osobe, k povolaniu a poslaniu, ktoré mu Boh dal. Ale keď sa pozrieme na to, či takisto „pobehujeme“ pred Pánom, či si uvedomujeme, pred kým stojíme na modlitbe, či si uvedomujeme, kto vidí každú sekundu nášho života a pozná každú našu myšlienku.

Veľmi často sa sťažujeme na nepozornosť a roztržitosť v modlitbe. Dovoľujeme si to preto, lebo si neuvedomujeme, pred kým stojíme. Keď stojíme pred biskupom, ani len neuvažujeme o niečom inom než o tom, kto pred nami stojí a čo hovoríme. Keď však stojíme na modlitbe pred Bohom, zdá sa nám, že môžeme myšlienkami lietať, rozptyľovať sa alebo mechanicky odriekať naučené modlitby. Problém našej nepozornosti v modlitbe je teda v tom, že zabúdame, ku komu sme prišli. Prečo je také dôležité, aby sme boli pozorní práve na Božej službe? Pretože na všetko, čo sa tam deje, Boh očakáva našu konkrétnu odpoveď. Samozrejme, nejde o to, aby sme to nejako prehnane emotívne prejavovali alebo demonštrovali. Skôr si musíme uvedomovať a rozumieť tomu, čo spievame alebo na čo odpovedáme.

Všetky bohoslužby, ktoré máme v Cirkvi, nás vedú celými dejinami spásy človeka, poukazujú na skúsenosť a príklad svätých, ktorí boli ľuďmi, no už prebývajú v nebeskom Kráľovstve. Cirkevné texty nám dávajú spoznať mnohé pravdy viery. Otvárajú nám – dá sa povedať – katechizmus, život Ježiša Krista. V našich cirkevných textoch denne čítame úryvky zo Svätého písma, niekedy aj poučenia niektorých svätých. Takto čerpáme skúsenosť Cirkvi. Niekedy však čerpáme veľmi málo práve preto, že sme nepozorní. Aby sme túto skúsenosť nadobudli, musíme si uvedomiť, že miestom nášho stretnutia so všetkým pokladom, ktorý Cirkev má, je bohoslužba. Nie je to len skúsenosť určitých osôb, ktoré zostavili a sformovali nejakú zbožnosť. Je to kolosálna skúsenosť tisícov ľudí, ktorí žili pred nami. A to, čo spievame a čo sa modlíme, bol výkrik ich duší. Tak, ako čítame o výkriku tých, ktorí volali pred Kristom, aby ich uzdravil. Tento skúsenostný poklad je vytrpený – nebojím sa to povedať – krvou a potom našich predkov. Netreba vymýšľať veľa nového, lebo skúsenosť Cirkvi v bohoslužbách je taká bohatá, že sa k nej máme predovšetkým pripojiť a čerpať z nej.

Aby sme nadobudli skúsenosť Boha, začnime skúmaním vlastného svedomia: nakoľko túžime po stretnutí s Bohom, nakoľko chceme robiť to, čo robila Mária – sedieť neustále pri nohách Krista. Veľmi sa mi nepáči, keď sa porovnávajú Marta a Mária a keď sa Marta tak ostro kritizuje. Ak poznáte cirkevnú tradíciu, obe sú zaradené medzi svätých. Podľa mňa bola Martinou chybou v tej chvíli skutočnosť, že zo svojej ženskej prirodzenosti pobehovala, lebo prišiel vážený hosť. A to nebol biskup, ale sám Ježiš Kristus, ktorému chcela čo najlepšie poslúžiť, no nezaujímala sa o to, čo chce on. A Máriina zásluha, ako to vidím ja, bola v tom, že kontemplovala Krista a pozorne počúvala, čo jej hovorí. Preto ju Kristus pochválil. Som presvedčený, že neskôr Mária pobehovala ešte viac než Marta, ale už podľa Božej vôle, lebo predtým počúvala, čo Boh chce. Marta to nechápala, a preto ju veľmi dráždilo, že Mária sedí a nič nerobí.

Spomínam si na epizódu zo života Antona Veľkého, ktorý 37 rokov žil v úplnej samote. Predstavte si – toľko rokov v osamelosti. Počas toho času vyšiel do sveta iba dvakrát. Prvýkrát vtedy, keď boli prenasledovaní kresťania a on cítil, že ho Boh volá vyjsť a podporiť ich. Išiel do mesta a slúžil kresťanom. Mal pritom aj veľkú túžbu (aj svätí majú rôzne túžby) – zomrieť za Ježiša Krista, lebo pre prvých kresťanov bolo veľké svedčiť o viere vlastnou krvou. Pán mu však povedal: „Nie. To nie je tvoj údel, nie je to tvoja cesta, nie je to tvoja svätosť.“ Hoci by ho pohania mohli umučiť, pozreli sa naňho – starček, čo z neho? – a prepustili ho, lebo taká bola Božia vôľa. Druhý raz opustil púšť, keď ho Pán povolal bojovať proti herézam, ktoré sa objavili v Cirkvi. Anton Veľký poslúchol Boží hlas a šiel brániť Cirkev pred vplyvom Ariových heréz.

Preto treba zdôrazniť, že máme sedieť pri nohách Ježiša Krista. Vtedy vás Kristus bude učiť správne myslieť, správne sa správať k iným ľuďom. Seďme pri nohách Krista – a on nás naučí všetkému. Boh má vždy odpovede pre tých, ktorí sa ho pýtajú, a neustále čaká, aby ste boli s ním.

Modlitbu často vnímame ako povinnosť. Skúsme pochopiť, že modlitba a oslava Pána sú privilégiom. Treba úprimne precítiť to, čo si väčšina kresťanov akosi predsa len neuvedomuje: že „dobré je nám tu byť“; precítiť to tak, ako to cítili prví kresťania, keď sa pre prenasledovanie nemohli zhromažďovať. Alebo máme príklad svätého Dávida, ktorý volal: „Zatúžila moja duša po živom Bohu. Kedy prídem a ukážem sa pred Božou tvárou?“ (Ž 41, 2).

Ak to takto precítime, potom už nebude treba žiadny nátlak do modlitby. Pozrime sa na príklad Mojžiša, ktorý mal privilégium byť s Bohom. A po tomto stretnutí žiaril tak, že sa naňho iní nemohli pozerať. Či aj my tak žiarime po týchto privilegovaných stretnutiach s Bohom v modlitbe?

Sme zmaterializovaní, lebo žijeme a „točíme sa“ v tomto materiálnom svete. A čo má robiť modlitba? Zduchovňovať nás. Kvalitu našej modlitby vidno podľa toho, akí sme po nej. Modlitba je akoby výživa pre dušu.

Keď si rozoberieme, ako sa modlíme, uvidíme, že okrem každodenných modlitieb sa na Boha najviac obraciame vtedy, keď máme nejaké potreby, nešťastie, keď od neho hľadáme pomoc. Veľmi zriedka pamätáme na to, aby sme prišli k Pánovi s ďakovnou modlitbou, s modlitbou oslavovania.

Oslava Boha nie je potrebná jemu, ale nám, lebo keď oslavujeme Pána, pripomíname si, kým je a čo urobil pre tých, ktorí mu verili. A tak aj sami rastieme vo viere.

Učme sa začínať svoju modlitbu oslavou Boha za to, čo urobil v dejinách ľudstva, v živote môjho národa, v mojom živote. Učme sa dobrorečiť Bohu za to, že konal a koná, že je vždy prítomný. A až potom – s vierou v jeho všemohúcnosť, spravodlivosť a veľkú lásku k nám – môžeme pristupovať s prosbami.

Pozrime sa, akú najväčšiu hodnotu máme. Náš život tu, na zemi, je najväčšia hodnota. A v tomto živote je najväčšou hodnotou náš čas. No často si neuvedomujeme, že čas venovaný Bohu je veľmi dôležitý. Niekedy si dokonca myslíme, že rozhovor s Bohom, teda modlitba, je strata času. Dôvodom môže byť, že do konca nechápeme, aké dôležité je byť so svojím Stvoriteľom.

Naša modlitba nás mení, napĺňa nás pochopením, čo a ako máme robiť, ako máme konať, ako budovať vzťahy s inými. Naša modlitba – a to je pobyt s Bohom – zanecháva odtlačok na celom našom živote!

Čítaním Evanjelia, diel Otcov Cirkvi či Katechizmu sme o Bohu objavili veľa – a to je veľmi dôležité! Ešte dôležitejšie však je nielen vedieť o Bohu, ale osobne ho spoznávať. A to sa deje iba v modlitbe.

Sväté evanjelium, diela Otcov Cirkvi či Katechizmus sú rozprávaním niekoho o Pánovi; je to ich skúsenosť Boha, ktorú nám odovzdávajú. Modlitba je miesto, kde sa my sami stretávame s Bohom a kde získavame skúsenosť Pána. Ak je modlitba na správnom mieste, túto skúsenosť Boha budeme mať. Ak však modlitbu zanedbávame, potom – nech by sme čítali koľkokoľvek kníh, nech by sme vypočuli koľkokoľvek prednášok na teologické témy – budeme o Bohu iba vedieť, ale nebudeme ho poznať osobne.

V pozemskom živote aby sme niečo dosiahli, musíme tvrdo pracovať. Získať vedomosti, postaviť dom, dosiahnuť profesionálnu úroveň – to všetko si vyžaduje úsilie. No keď ide o duchovný život, zdá sa nám, že všetko má byť ľahké. Pomodlím sa ráno – a hneď sa všetko vyrieši. Prídem do kostola, vyspovedám sa, prijmem Eucharistiu – a všetko si sadne. Ale na všetko pozemské treba prácu, a k duchovnému napredovaniu treba, pravdepodobne, ešte viac úsilia než k materiálnemu.

Medzi ľuďmi sa hovorí, že modlitba a práca všetko „pretrú“ – teda treba úsilie, a cez modlitbu nám Pán posiela svoju pomoc. Samozrejme, Boh nás môže zmeniť v jednej chvíli, lebo pre neho nie je nič nemožné, ale my toho nie sme schopní. Preto do nebeského Kráľovstva treba ísť s úsilím, krok za krokom. Ježiš nám povedal, že nebeské Kráľovstvo sa má získavať úsilím – preto sa namáhajme a bude nám dané.

Keď spoznávame kresťanstvo, niekedy sa nám môže zdať, že nás vyzýva vzdať sa pozemského života a úplne sa sústrediť na Boha: zanedbať všetko, čo tu robíme, svoje občianske a manželské povinnosti, a žiť len pre nebeské Kráľovstvo. Ale tak to vôbec nie je.

Zo skúsenosti vieme, že keď posilňujeme svoj vzťah s nebeským Otcom a vnútorne sa meníme, vidíme zmeny vo všetkých oblastiach nášho života. Preto Pán hovorí: „Hľadajte najprv nebeské Kráľovstvo,“ lebo kde je Kráľovstvo, tam je Boh. A keď nájdeme Boha, Pán uisťuje: „Všetko ostatné vám bude pridané!“ Teda aj všetko ostatné sa vyrieši.

V Bohu začíname chápať, čo je pre nás skutočným dobrom; čo, ako a kedy máme robiť, a ako budovať vzťahy s inými. Keď hľadáme Boha a jeho Kráľovstvo, uvidíme, ako si všetko nájde svoje miesto.

Kristus, keď vystupoval na nebo, ako hovorí svätý Ján Zlatoústy, vzal so sebou ľudskú prirodzenosť a urobil človeka hodným byť v nebeskom Kráľovstve. Hľadajme teda najprv Božie Kráľovstvo a buďme s Bohom. A všetko dostaneme v pravý čas. Buďme ako evanjeliová Mária pri nohách Krista – a budeme počuť.

Nebo je blízko, len ho treba „uchopiť rukami našej viery“. Tak ako sa matka stará o svoje deti, nebeský Otec sa stará o nás všetkých. Treba predstúpiť pred Boha takí, akí sme, a byť s ním, načúvať, čo k nám Boh hovorí cez náš život. Je veľmi milé počúvať Boha v tichu. Neustále mu chceme niečo povedať. Treba viac počúvať a pozerať.

Treba sa modliť – a potom dostaneme nebeské Kráľovstvo. Je s nami všetkými. A čím viac sa nás bude modliť a kajať, tým viac bude medzi nami nebeského Kráľovstva.

Tak sa bojíme prestať myslieť na pozemské. Skúsme myslieť viac na nebeské, na Boha. A to robíme v modlitbe. Spomeňme si na slová, ktoré Kristus povedal nám všetkým: „Vy ste chrámom Ducha Svätého.“ Každý z nás je Božím chrámom. V každom z nás prebýva Pán. Každému z nás Pán daroval nebeské Kráľovstvo. Vedľa mňa žije ten istý človek, ktorý v sebe má Ducha Svätého. Potom je to ľahké a jednoduché. Človek má jednoducho prijať tieto Božie slová a mať čisté srdce, aby podľa nich žil, a mať čisté ruky, aby ich uchopil – vtedy, keď v sebe budeme cítiť Boha, keď v sebe budeme hľadať nebeské Kráľovstvo a budeme ho vidieť v každom človeku, ktorý je vedľa nás.

Často je naša bieda v tom, že do stredu dávame seba a okolo seba všetkých ostatných. No v strede je Boh a my všetci sme okolo. Svätosť jedného z nás približuje všetkých k Bohu. Keď má niekto väčšie čnosti, je bližšie k Bohu. A tým sa Boh cez toho človeka otvára aj nám. Božie Kráľovstvo sa približuje nám všetkým.

Zdroj: Aleksijčuk, Benedikt: Škola modlitby. Ľviv: Svičado, 2020