Ako prežiť stretnutie s Bohom

V rôznych kultúrach sa vyvinuli rôzne náboženstvá, pretože každý človek hľadal Boha svojím spôsobom. No pred dvetisíc rokmi sa všetko radikálne zmenilo: Boh vstupuje do dejín ľudstva, zjavuje sa ľuďom a vtelením sa stáva jedným z nás.

Kresťanstvo potrebuje vtelenie. Učeníci Kristových apoštolov pokračovali v tejto misii. Kresťanstvo je presvedčivé vtedy, keď sa žije. Kedysi bolo v chrámoch bežné čítať životopisy svätých, pretože boli vzorom hodným nasledovania. Ľudia sa do nich zahľadeli, aby žili rovnakou svätou pravdou.

V kresťanstve je dôležité vidieť konkrétny príklad – zasiate Božie kráľovstvo v niečích očiach, v niečom živote. Je potrebné sa s Bohom stretávať častejšie. Netreba však zabúdať, že práve v modlitbe môžeme zakúsiť stretnutie s Pánom. Je celkom možné, že mnohí svätí, ktorí možno nemali dobré vonkajšie príklady kresťanstva, predsa prežili osobné stretnutie s Bohom.

Spomeňme si na príklad Márie Egyptskej, ktorá nemohla vstúpiť do chrámu, kým sa nestretla so samotným Pánom – a toto stretnutie zmenilo celý jej život. Alebo na príklad Saula (Pavla), ktorý sa stretol s Kristom na ceste do Damasku a obrátil sa (porov. Sk 9, 1 – 30) a napísal viac listov než tí apoštoli, ktorí Ježiša osobne poznali.

Je nesmierne dôležité stretávať sa s Bohom a zakúšať Božie kráľovstvo. Práve to nám dáva impulz k premene a k spáse.

PREČO JE ŤAŽKÉ MODLIŤ SA?

Kristus je základom a prameňom nášho života a má odpovede na všetko. My si však neuvedomujeme, že sme úplne závislí od Boha, lebo sme si zvykli poradiť si sami. Aspoň sa nám to tak zdá…

Robíme rôzne plány a zámery, no nečerpáme z Boha to, čo je pre nás všetkých skutočným dobrom, pretože žijeme materiálnym vedomím. Musíme si uvedomiť, prečo je pre nás modlitba ťažká. Preto, lebo sme zmaterializovaní už od prvých dní života.

Pritom len od Pána môžeme čerpať prirodzený i nadprirodzený život. Svätý Augustín povedal, že jeho srdce nenájde pokoj, kým nespočinie v Pánovi. Vidíme okolo seba, ako ľudia behajú za tým či oným… Všetci za niekým beháme, niečo získavame, niekam vkladáme svoj život.

Ak nestaviame na Kristovi, znova a znova prichádzajú sklamania. Človek sám od seba nemôže prinášať ovocie. Boh nás miluje, a preto chce, aby sme ovocie prinášali. To je možné iba vtedy, keď máme úzky vzťah s Bohom. Prečo je medzi nami tak často neporozumenie či konflikty? Pretože každý má svoju múdrosť, svoju pravdu.

Boh je jeden, a preto je pravda jedna; plnosť pravdy vlastní iba Boh. My sa však zvyčajne pozeráme na situácie len z jedného uhla. Každému je niečo viditeľné po svojom. Časom meníme svoje stanovisko aj na úplne opačné. Dejiny sú plné takýchto príkladov. Naše videnie sa často formuje prečítanými knihami, cudzími názormi, médiami. Často veľmi kategoricky bránime nejakú počutú myšlienku, ktorú sme si osvojili. To je nebezpečné. Naše konanie je dôsledkom prostredia, v ktorom sme vyrastali, alebo ľudí, s ktorými sme mali vzťahy.

Keď začneme hlbšie žiť duchovným životom, čerpáme od Boha priamu múdrosť. Keby sme všetci žili s Bohom, mali by sme rovnakú skúsenosť, rovnaké poznanie a múdrosť, lebo Boh je ten istý a dáva všetkým to isté – tú istú pravdu a múdrosť. My však ku všetkému pristupujeme útržkovito, a preto nie sme schopní vidieť život, ľudí a veci ako celok. Máme sa modliť a prosiť Boha, aby nám pomohol pozerať sa na všetko celostne. Veď Pán hovorí: „Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha“ (porov. Mt 5, 8).

Koľkokrát sme sa pozerali na svoj život z Božej perspektívy? Vedieť sa zastaviť pri Ježišovi a venovať čas modlitbe bolo a vždy bude pre nás výzvou. Budeme sa to učiť až do konca života. Kým pre mňa bol a je Kristus? To pochopíme vtedy, keď si nájdeme čas na modlitbu a postavíme sa pred Boha v pravde. Každá iná odpoveď a riešenie bude vždy obmedzené a subjektívne. Len stáť v pravde nás osvecuje.

Život nám preteká pomedzi prsty, strácame ho, stráca chuť. Človek má pocit nenaplnenia, má si na čo spomenúť, niečo urobiť, vo vzťahoch je ponáhľanie. Všetko malo byť už včera. Objavuje sa pocit prázdnoty, znechutenia, depresie. Pocit osamelosti, nedostatok vzťahov. Žijeme v spoločenstve osamelí, opustení. Bojíme sa to priznať, nasilu chceme byť s niekým, aby sme utíšili hlad po vlastnej dôležitosti. Nedostatok vzťahu s Bohom vytvára neschopnosť dobrých vzťahov s inými. Mnohí ľudia žijú navonok aktívne, no vnútri sú osamelí. Hovoríme si, že si poradíme sami – a potom vynakladáme všetky fyzické, emocionálne a psychické sily. Sami si však neporadíme, sami seba nedokážeme uzdraviť.

Boh nás nenúti ísť s ním. Rešpektuje našu slobodu, len nás pozýva. Nehľadá seba, ale mňa. Verí v každého z nás, do každého vkladá nádej. Jeho stratégia je z lásky hľadať tých, ktorí sa stratili, tých, ktorí akoby žili, no sú živými mŕtvolami. Žijeme v čase egoizmu. Je potrebné postaviť Boha do stredu nášho života. A to robíme najmä v modlitbe, keď všetko ostatné necháme bokom a sme len s Bohom.

PREČO SA NEMODLÍME?

Prečo sa teda nemodlíme? Prečo je pre nás modlitba taká ťažká? Prečo sa nám niekedy nechce modliť? Prečo na modlitbu zabúdame alebo si hľadáme rôzne dôvody, aby sme sa nemodlili?

Keď sa pozrieme na svoj život, pochopíme, že už od detstva, od narodenia nás vychovávali k tomu, ako žiť a ako si poradiť v tomto svete. Rodičia nás učili jesť, chodiť, rozprávať. Potom sme išli do školy, kde sme sa ďalej formovali ako osobnosti a získavali množstvo vedomostí. Neskôr sme študovali alebo pracovali. Môžeme teda povedať, že sme pomerne dobre pripravení zvládať život v tomto svete – každý na svojom mieste.

Keď si však spomenieme na toto obdobie výchovy, formácie a vzdelávania, uvedomíme si, že prebiehalo najmä na telesnej úrovni. Formovala sa naša telesnosť. Vieme však, že človek nie je len telo. Človek sa skladá z tela, duše a ducha. O telesnej stránke vieme veľa. Duševná rovina je oblasť emócií, intelektu a prežívania. Duchovná rovina je miestom stretnutia s Bohom, miestom Božieho obrazu a podoby v nás.

Keď sa pozrieme na svoj život, vidíme, že práve telesnú, materiálnu rovinu rozvíjame veľmi intenzívne. V duševnej oblasti je to už iné: občas rozvíjame intelekt, niekedy máme viac-menej usporiadané emócie. No ak sa pozrieme na duchovnú oblasť, často v nej zostávame deťmi. Telesne môžeme mať päťdesiat rokov, duševne úroveň pätnásť či dvadsať rokov, ale duchovne môžeme mať jeden-dva roky – alebo zostať na úrovni prípravy na prvé sväté prijímanie. Niekedy o niekom povieme: „Je to telesný človek“, čo znamená, že v ňom dominuje telesnosť. Keď povieme, že niekto je „duševný človek“, myslíme tým, že je milý, príjemný, ľudský vo vzťahoch. A keď povieme „duchovný človek“, znamená to, že jeho duchovná oblasť je rozvinutá.

Keď teda hovoríme, že je pre nás ťažké modliť sa, prečo je to tak? Preto, lebo sme si zvykli žiť a fungovať v telesnej oblasti; cítime sa v nej komfortne. Od rána, od chvíle prebudenia, fungujeme na telesnej úrovni, akoby sme si sami poradili. Duchovná oblasť tak často zostáva málo rozvinutá. Nepoznáme svoju duchovnú rovinu, a preto v nej ani nevieme fungovať. Je to podobné, ako keby nás niekto požiadal hovoriť po francúzsky. Ak tento jazyk nepoznám, nemôžem ním hovoriť. Rovnako ani človek nemôže žiť duchovným životom, ak svoju duchovnú osobu nerozvíjal. A práve preto je pre nás modlitba ťažká – lebo si vyžaduje zapojiť našu duchovnosť.

MODLITBA A LÁSKA K NEPRIATEĽOM

„Počuli ste, že bolo povedané: Miluj svojho blížneho a nenáviď svojho nepriateľa“ (Mt 5, 43). Nenávidieť znamená neprijať nepriateľa. Za Ježišových čias mali Židia zákony, ktoré boli veľmi nespravodlivé voči tým, čo nepatrili k židovskému národu. Ľudí nežidovskej národnosti trestali za previnenia častejšie než samotných Židov. Kristus však učil: „Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú“ (Mt 5, 44). Nepriateľmi sú tí, ktorí nám robia krivdu (malú či veľkú). Postoj k nim v našej duši vytvára vášeň a my svojou negatívnou odpoveďou si z nich „vyrábame“ nepriateľov.

Keď nám človek robí zlo, hreší proti nám. Ak mu však odpovieme zlom, staneme sa mu podobní. Ježiš vyzýval: „Modlite sa za tých, čo vás prenasledujú; takto sa stanete synmi vášho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 5, 44 – 45). Človek, ktorý túži po dokonalosti, má byť Božím synom – konať ako Boží Syn. Veď nebeský Otec nás vždy miluje; on nemá nepriateľov. Tí, čo sa stavajú proti Bohu, sa stávajú Božími nepriateľmi z vlastnej vôle. Pán však neprestáva milovať: „…dáva vychádzať slnku nad zlými aj nad dobrými a zosiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých“ (Mt 5, 45).

Kristus Učiteľ napomínal: „Lebo ak milujete tých, čo vás milujú, akú máte odmenu?“ (Mt 5, 46). Odmena nie je, lebo nie je ani námaha. Keď opätujeme lásku, je to prirodzené. „Či to isté nerobia aj mýtnici?“ (Mt 5, 46). Mýtnikov považovali v Ježišových časoch za hriešnikov, lebo sa „predali“ Rimanom.

Keď Ježiš dáva za príklad mýtnikov, varuje nás, aby sme nemilovali vypočítavo, lebo „ak pozdravujete len svojich bratov, čo robíte navyše?“ (Mt 5, 47). Ak sme priazniví len k svojim a milujeme len tých, ktorí milujú nás, je to pre kresťana málo. Samozrejme, nemusíme súhlasiť s tým, keď niekto z „bratov“ koná zlo. Ani Boh nesúhlasí s hriechom, no naďalej miluje človeka. Môžeme láskavo napomenúť, osobne – tvárou v tvár – brata napraviť. Správne konáme, keď nesúhlasíme s nepravdou, a dobre robíme, keď zlo naprávame v láske, pamätajúc na Kristove slová: „Buďte teda dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec“ (Mt 5, 48).

Zdroj: Aleksijčuk, Benedikt: Škola modlitby. Ľviv: Svičado, 2020