SLOVO SVÄTÉHO OTCA (Marek Baran; foto: flickr.com)
Svätý Otec František vo svojej stredajšej katechéze povzbudil veriacich k nepretržitej a vytrvalej modlitbe v každodennom živote.
V katechéze o modlitbe budeme hovoriť o vytrvalosti v modlitbe. Duchovná cesta Ruského pútnika sa začína, keď narazí na vetu svätého Pavla v Prvom liste Solúnčanom: «Bez prestania sa modlite, pri všetkom vzdávajte vďaky» (5,17-18). Slovo apoštola zasiahne toho človeka a on sa pýta, ako by bolo možné modliť sa bez prestania, keďže náš život je rozkúskovaný do toľkých rozličných chvíľ, ktoré nie vždy umožňujú sústredenie. Touto otázkou sa začína jeho skúmanie, ktoré ho vedie k objaveniu toho, čo sa nazýva modlitba srdca. Spočíva v opakovaní s vierou: „Pane Ježišu Kriste, Syn Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym!“. Jednoduchá, veľmi pekná modlitba.
Ako je možné udržiavať sa stále v modlitbe? Mních Evagrius Ponticus tvrdí: „Nebolo nám prikázané neprestajne pracovať, bedliť a postiť sa, ale bez prestania sa modliť stanovil zákon“ (KKC, 2742). Srdce v modlitbe. V kresťanskom živote existuje zapálenosť, ktorá sa nesmie vytratiť. Svätý Ján Zlatoústy, ďalší duchovný pastier venujúci pozornosť konkrétnemu životu, kázal takto: „Aj človekovi, ktorý obchoduje alebo cestuje, je možné pozorne sa modliť; takisto je možné inému, ktorý sedí v dielni a zošíva kože, povzniesť ducha k Bohu: je možné sluhovi, ktorý nakupuje potraviny a pobehuje hore-dolu alebo posluhuje v kuchyni…“ (KKC, 2743). Ide o kratučké modlitby: „Pane, zmiluj sa nado mnou“, „Pane, pomôž mi“. Takže, modlitba je akousi notovou osnovou, do ktorej vkladáme melódiu nášho života. Nie je v kontraste s každodennou činnosťou, nevstupuje do protikladu s mnohými drobnými povinnosťami a stretnutiami, ak je priestorom, kde každá činnosť nachádza svoj zmysel, dôvod a pokoj. Iste, praktizovať tieto princípy nie je jednoduché. Otec a mama, zaneprázdnení tisíckami povinností, môžu cítiť nostalgiu za obdobím ich života, v ktorom bolo ľahké nájsť chvíle na modlitbu. Potom deti, práca, záležitosti rodinného života, rodičia, ktorí starejú… Človek má dojem, že ten kolobeh nikdy nekončí. Vtedy je dobré myslieť na to, že Boh, náš Otec, ktorý sa musí starať o celý vesmír, pamätá na každého z nás. Takže aj my na neho musíme vždy pamätať! Zároveň nie je zdravou taká modlitba, ktorá by bola odcudzená, odtrhnutá od života. Modlitba, ktorá nás odvádza od konkrétnosti života, sa stáva spiritualizmom alebo horšie, bezduchým rituálom. Spomeňme si, že Ježiš potom, ako učeníkom ukázal svoju slávu na vrchu Tábor, nechcel predlžovať ten okamih extázy, ale zostúpil s nimi z hory a vrátil sa ku každodennému životu. Pretože tá skúsenosť mala zostať v ich srdciach ako svetlo a sila ich viery; mala byť aj svetlom a silou pre dni blízkej budúcnosti: pre dni Pánovho umučenia. Takto chvíle venované zotrvávaniu s Bohom oživujú vieru, ktorá nám pomáha v konkrétnosti života, a viera potom zas živí modlitbu, bez prestania. V takomto kolobehu prúdiacom medzi vierou, životom a modlitbou sa udržiava plameň kresťanskej lásky, ktorý Boh očakáva od každého z nás. Zopakujme tú jednoduchú modlitbu, ktorú je veľmi dobré opakovať v priebehu dňa, všetci spolu: „Pane Ježišu, Syn Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym“. Hovoriť si túto modlitbu nepretržite pomôže zjednotiť sa s Ježišom. (z katechézy 9. jún 2021)
„Chvíle venované zotrvávaniu s Bohom oživujú vieru, ktorá nám pomáha v konkrétnosti života, a viera potom zas živí modlitbu, bez prestania.“ (Svätý Otec František)
