AKTUÁLNE (Štefan Šrobár; foto: pexels.com)
„Keď navštívim niektorú kresťanskú škôlku v našej diecéze, spravidla sa pýtam, ako sa stavajú nekresťanskí rodičia k výchovným cieľom kresťanských materských škôl, ktorým zverujú do výchovy svoje deti. Takmer bez výnimky počúvam odpoveď ,ústretovoʻ. Niektorí rodičia si dokonca výslovne prajú, aby ich deťom boli sprostredkované kresťanské hodnoty, hoci oni sami nepatria do žiadnej cirkvi,“ povedal Joachim Wanke, emeritný biskup vo východonemeckom Erfurt-Meiningene.
Premena hodnôt a zmeny v spoločnosti
Zmeny v stupnici hodnôt úzko súvisia s celkovou premenou spoločnosti. Za zmenami v politickej, hospodárskej a kultúrnej oblasti sú zmeny hodnôt a pravidiel ľudského správania. Na premenu hodnôt sa teda nemožno pozerať izolovane z mravného hľadiska. Napriek tomu, že sa premena hodnôt v časoch veľkých spoločenských zvratov javí ako rozpad hodnôt, nemalo by nás to viesť k pesimistickým a všeobecne kritickým súdom.
Podľa Wankeho skutočnosť pokojnej revolúcie vo východnom Nemecku je dôkazom, že nemožno vo všeobecnosti hovoriť o rozpade hodnôt. Pri tejto revolúcii sa väčšina občanov vzoprela totalitnej štátnej moci, lebo pokladala slobodu a pravdu za skutočné hodnoty. „Naozaj sme ešte dostatočne nedocenili fakt, že sa to stalo v znamení nenásilia,“ pripomína Wanke. Zmenené vnímanie hodnôt a tomu zodpovedajúce správanie vyvolané spoločenskými zmenami kladie na spoločnosť úlohu v prípade potreby tieto zmeny korigovať.
K tomu je vyzvaná jednak celá spoločnosť, jednak Cirkev, ktorá tvorí jej súčasť a je nositeľkou i sprostredkovateľkou kresťanských hodnôt. Toto poznanie vyvoláva otázky: Čím môžeme my kresťania prispieť k posilneniu súdržnosti v spoločnosti? Môžu sa kresťanské hodnoty stať aj pre nekresťanov základom, na ktorom by mohla vyrásť koalícia pre ľudskejšiu spoločnosť?
Všade, kde dochádza ku komunikácii – v obchode, v doprave, v médiách… – sa viac-menej náhodné zoskupenie ľudí mení na spoločnosť. Okrem komunikácie k vzniku spoločnosti treba ešte ďalšie „spojovacie ohnivko“, prinajmenšom vtedy, keď máme na zreteli humánnu spoločnosť. „Stojíme teda pred nutnosťou hlbšieho dôvodu súdržnosti ľudí v spoločnosti. Kresťanstvo pritom v našom kultúrnom prostredí hralo a naďalej hrá dôležitú úlohu,“ povedal Wanke. Uznávajú to dokonca aj tí, ktorí nemajú na náboženstvo „bunky“. Nemohli by sa nekresťania a kresťania na základe kresťanskej stupnice hodnôt stať koaličnými partnermi pri plnení úlohy budovať spoločnosť na základe kresťanských hodnôt?
Kresťanské hodnoty
Väčšina hodnôt kresťana sa kryje s hodnotami ostatných slušných ľudí. Základné cnosti ako múdrosť, spravodlivosť, statočnosť a striedmosť, teda kardinálne cnosti starých Grékov, sú akceptované všetkými ľuďmi. To, čo je kresťanskej predstave o hodnotách skutočne vlastné, vidíme najlepšie na Ježišovej „reči na vrchu“. Je to život chápaný ako napodobňovanie konania nebeského Otca. Ide o „mravný kódex nebeského kráľovstva“, ktorý nemožno opierať len o meradlo tohto sveta, ale najmä o vzor Božieho konania s nami ľuďmi.
Mravnosť je z neho odvodená ako reakcia na Božiu lásku k človeku. Mravné konanie je chápané ako život pod vládou Božieho kráľovstva. Hybná sila „reči na vrchu“ spočíva v nerozlučiteľnom spojení posolstva s požiadavkou alebo požiadavky s posolstvom. Z posolstva o Božej oslobodzujúcej vláde vystupuje apel na zodpovedajúce konanie ľudí. Božia vláda je teda silou, ktorá preniká do tohto sveta a ktorá vyzýva ľudí k maximálnemu nasadeniu síl. Reč na vrchu je burcujúcou výzvou ľuďom zasiahnutým Ježišovou zvesťou, výzvou na život vo svete.
To, čo je kresťanstvu vlastné, často spočíva v postojoch, vo vnútornom „kvase“ určitého mravného konania. Biskup Wanke to vysvetľuje na prirovnaní: „Znamienko plus pred matematickou zátvorkou je veľmi dôležité. Toto predznamenanie určuje hodnotu všetkého, čo zátvorka obsahuje. Podobne je to aj v živote človeka. Kresťanská viera nemení skutočnosť. (…) Kresťania sa možno dokážu pozerať iným pohľadom na nevyhnutné utrpenie, (…) nie preto, že by utrpenie bolo samo osebe hodnotou, ale preto, lebo v prijatí utrpenia (…) môžem rásť a dozrievať. (…) Životný štýl, životné postoje a celkové životné naladenie človeka, teda to, ako človek žije, často prezradí, či tento človek je, alebo nie je kresťanom.“
Kresťanský obraz človeka v sebe obsahuje mnoho prvkov, ktoré môžu zdieľať aj nekresťania. Napríklad cit pre človeka ako stvorenie. V ostatnom čase aj nekresťania častejšie hovoria o stvorení. Alebo všeobecná túžba každého človeka byť chcenou, a teda prijímanou bytosťou. Aj nekresťania odmietajú eutanáziu, hoci svoj postoj zdôvodňujú skôr Kantovou filozofiou než biblickým prikázaním „Nezabiješ“. Aj pri mravných témach je mnoho styčných plôch, napríklad uznanie jedinečnej dôstojnosti človeka vzhľadom na jeho osobnosť a slobodu alebo nevyhnutnú zodpovednosť človeka za svet a ostatných ľudí.
Aj v otázke, z čoho vyrastá nádej, môže dôjsť medzi kresťanmi a nekresťanmi k podnetnému dialógu. Tomáš Halík hovorí: „Aj ja sa domnievam, že slová Boh a nádej patria bytostne k sebe. (…) Ale ten, kto nepozná Boha v tom zmysle, že ho nevzýva a nenazýva týmto slovom, predsa tiež môže byť človekom nádeje. (…) Nie je viera (a Boh sám) prítomná v živote neveriacich práve v podobe nádeje?“ S majstrovským rozprávačským umením to vyjadril práve Ježiš vo svojom podobenstve o márnotratnom synovi (porov. Lk 15): Človek sa ocitá na ceste, ktorá vedie k nevýslovnej radosti (metafora slávnostnej hostiny).
Vidíme, že medzi kresťanskými hodnotami a medzi tými, ktoré by sme mohli nazvať humanistické, sa nájde mnoho spoločného. Má to svoj dôvod v úcte k prírode, a teda ku skutočnosti stvorenia, ako ho pozná kresťanstvo. Starokresťanský mysliteľ a teológ Tertulián používa obľúbený výrok: „Ľudská duša je svojou prirodzenosťou kresťanská.“
Seberovný blížny
Táto zásada je zakotvená už v Ježišovom zlatom pravidle a v biblickom prikázaní lásky k blížnemu. V priebehu modernej diskusie o dôstojnosti a právach človeka získava táto norma ďalekosiahly a všeobecnejší význam. Každá právna norma otvárajúca bránu do budúcnosti musí byť niečím viac než len právnym ustanovením, ktoré možno podľa potreby alebo z vypočítavosti meniť. Musí sa zakladať na zásadnom a absolútne záväznom uznaní dôstojnosti každého človeka vrátane toho, kto odmieta moju dôstojnosť uznať. Pápež Ján Pavol II. napísal v roku 1994: „Všetky ľudské práva sú nakoniec krehké a neúčinné, keď v ich základe chýba imperatív úcty; inými slovami, keď chýba uznanie človeka z toho jednoduchého dôvodu, že je človek…“
Pre nás veriacich kresťanov je však dôležitý aj ďalší dôvod: viera v to, že v človekovi Ježišovi Kristovi sa stretávame so samým Bohom. Touto skutočnosťou je každý človek posvätený. Úcta k druhému, k „cudziemu človeku“, a dokonca aj k „nepriateľovi“ ako Božiemu stvoreniu a miestu Božieho zjavenia, pramení práve z tejto skutočnosti (pozri napríklad podobenstvo o súde v Mt 25). Práve pre tento základ by sme mali získavať aj nekresťanov. Z toho pre nás vyplýva, že najdôležitejším príspevkom kresťanstva k súdržnosti spoločnosti nie je sociálna práca alebo mravné výzvy, ale otváranie cesty k chápaniu Boha ako toho, ktorý je s človekom solidárny.
