CIRKEVNÍ OTCOVIA (Ján Krupa) Vo východnom obrade sa 25. novembra slávi pamiatka „nášho otca a hieromučeníka svätého Klimenta, rímskeho pápeža“.
Kliment bol tretím Petrovým nástupcom v Ríme v rokoch 92 až 101. Jednomyseľná a veľmi starobylá tradícia mu pripisuje autorstvo listu Rímskej cirkvi korintským kresťanom. Korintskou cirkvou otriasala vzbura časti veriacich proti riadiacemu kolégiu presbyterov.
List povzbudzuje k úsiliu o pokoj a svornosť prostredníctvom praktizovania pokory a poslušnosti. Nie náhodou Kliment vykresľuje Krista ako vzor pokory (kap. 16) a ako jedinú cestu spásy (kap. 36). Takýmto spôsobom chce priviesť k pokániu a uznaniu chyby nerozvážnych, ktorí sa neoprávnene vzbúrili proti legitímnej autorite presbyterov, založenej na tradícii apoštolov (kap. 1 − 3 a 40 − 58).
Prvá časť listu (kap. 4 − 39) je pretkaná povzbudivými príkladmi zo Starého zákona, ktorými chce Kliment ukázať, aké neblahé následky mala v dejinách človeka závisť a nenávisť, a aké dobrodenia vždy priniesol duch pokory a pokoja. Následne Kliment prináša príklady z harmónie vesmíru (kap. 19, 2 − 20, 12), zo štruktúry armády (kap. 37, 1 − 4), z ľudského tela (kap. 37, 5 − 38), aby ukázal model štruktúrovanej a harmonickej jednoty, ktorým sa má inšpirovať Kristovo telo, ktorým je Cirkev.
Kap. 16: Milovaní, pokorným patrí Kristus, nie tým, ktorí sa povyšujú nad jeho stádo. Žezlo Božieho majestátu, Pán Ježiš Kristus, neprišiel v sebaoslavnej a pyšnej nádhere, hoci mohol, ale pokorne, ako o ňom ohlásil Svätý Duch: „… nemal krásu ani vznešenosť, aby pritiahol naše zraky, nemal pôsobivú postavu, aby sa nám zapáčil. Predmet pohŕdania, ľuďmi zavrhnutý, muž bolesti, zavalený utrpením, od ktorého si ľudia odvracajú tvár, opovrhovaný, že sme ho nemali za nič. Ale on niesol naše utrpenia, naše bolesti naložil na seba. No my sme ho mali za trestaného, zbitého Bohom a poníženého. Lež on bol prebodnutý pre naše hriechy, zdrvený pre naše viny. Na neho dopadol trest, čo nám vracia pokoj, jeho rany nás uzdravili. Všetci sme blúdili ako ovce, každý z nás šiel svojou vlastnou cestou a Jahve uvalil na neho hriechy všetkých nás. Strašne bol trýznený a on sa tomu podrobil, a neotvoril ústa ako baránok vedený na jatky, ako pred strihačmi ovečka onemená, čo neotvára ústa…“ (Iz 53, 1 − 12) Milovaní, ak bol Pán taký pokorný, čo potom máme robiť my, ktorí sme sa prostredníctvom neho dostali pod jarmo jeho milosti?
Kap. 36: Milovaní, toto je cesta, na ktorej nachádzame našu spásu, Ježiš Kristus, veľkňaz našich obiet, ochranca a pomoc našej slabosti. Prostredníctvom neho upierame svoj pohľad k vznešenosti neba; prostredníctvom neho vidíme ako v zrkadle nepoškvrnenú a vznešenú Božiu podobu; prostredníctvom neho sa otvorili oči nášho srdca; prostredníctvom neho sa naša myseľ, predtým otupená a zatemnená, znovu otvára ako kvet svetlu; prostredníctvom neho nám Pán chce dať ochutnávať nesmrteľné poznanie, pretože on, ktorý je odbleskom Božieho majestátu, je „o toľko dôstojnejším od anjelov, o koľko vznešenejšie meno zdedil než oni“ (Hebr 1, 4). Je napísané takto: „Vetry urobil svojimi poslami, plamene ohňa svojimi služobníkmi.“ (Ž 104, 4) O svojom Synovi takto povedal Pán: „Ty si môj syn, ja som ťa dnes splodil. Požiadaj ma a dám ti národy ako dedičstvo, končiny zeme do vlastníctva.“ (Ž 2, 7 − 8) A ešte o ňom hovorí: „Seď po mojej pravici, kým nepoložím tvojich nepriateľov za podnožku tvojim nohám.“ (Ž 110, 1) Kto sú teda títo nepriatelia? Zlí a tí, ktorí sa stavajú proti jeho vôli.
