RECENZIA (Zuzana Dušičková; foto: archív autorky)
Nemali by sme veriť, že sa zlé na dobré obráti? Nemal by každý urobiť všetko, aby bolo dobre? Vari sa to urobí samo od seba? Otázky, ktoré trápia každého človeka. Istou odpoveďou na ne je kniha Timoteja Križku Pokojní v nepokoji, ktorú vydalo Zum Zum production.
Timotej Križka niekoľko rokov navštevoval ženy aj mužov, väzňov svedomia, ktorí na sklonku svojho života hovorili o rokoch strávených vo väzení počas komunizmu. Za to, že sa stretávali, študovali alebo len jednoducho žili podľa svojho presvedčenia. Ich tváre a príbehy nám ukazujú, že medzi vonkajšou neslobodou a vnútorným postojom existuje priestor úplnej slobody duše. Svedčia o tom, že vnútro človeka tvaruje jeho zovňajšok a že aj v nepokoji možno nájsť hlboký pokoj.
Dôvody, ktoré ho viedli k napísaniu knihy, priblížil vo svojom životnom príbehu: „Mal som dobrú prácu, krásnu rodinu a priateľov, ale aj tak som mal pocit, že mi čas niekedy preteká pomedzi prsty. Môj pradedko bol gréckokatolícky kňaz, ktorý bol násilne vysťahovaný do Čiech. Osobne som ho nepoznal, ale cez jeho príbeh som vedel o ľuďoch, ktorí si zachovali niečo, čo mne chýbalo, a nevedel som to nájsť ani nikde vo svojom okolí. Začal som navštevovať týchto ľudí a hľadal som skutočnú podstatu slobody. Ako žiť skutočný život slobodného človeka a nebáť sa obetovať všetky dary, dobré dary demokracie.“
Šokovalo ho, že pri osobných stretnutiach nenašiel obete, ale veľmi slobodných ľudí. Myslel si, že tí, ktorí zažili hrôzy, aké si my vieme len ťažko predstaviť, budú rozprávať o premárnenom živote a utrpení. Našiel však ľudí, ktorí o tom čase nehovorili ako o stratenom, ale hovorili o čase, ktorý im priniesol aj mnoho dobrého. „Vedel som, že Michal Vasiľ je otcom vladyku Cyrila, ktorého si veľmi vážim ako človeka. Napísal som mu, či mi na otca nemôže dať kontakt. Bolo krásne vidieť, že esencia, ktorú má Cyril, jeho syn, je totožná s otcovou, uvidel som človeka, ktorý mu tú iskru zapálil, iskru, ktorá žiari, a je jedno, koľko má človek vrások, oči vedia prezradiť vek duše, a v nich bola duša skutočne otvoreného človeka.”
Timo Križka knihu zostavil tak, aby boli odpovede na fakt, že títo muži a ženy dokázali poraziť neslobodu a ostali verní svojmu svedomiu, rôzne. „Napríklad pán Mašlej bol tým, ktorý realitu vedel prijať ako Božiu vôľu, hovoril o slobode, ktorá nie je taká, ako si my predstavujeme, ale ten čas, ktorý prichádza, je čas Božej vôle. On sa nesnažil utiecť z prítomnosti, hoci bola ťažká, neutiekal sa k minulosti, budúcnosti, nesníval o tom, kedy už bude vonku, on tú realitu prijal, a tak sa stal slobodným. Naproti tomu, špión Ján Zeman spomínal na chvíle strávené so svojou manželkou, predstavoval si, aký budú žiť život, keď ich pustia z väzenia. Vytvoril si vnútorný svet a v tom vnútornom svete sa zachránil, lebo neprijal práve tú realitu.”
Kniha Pokojní v nepokoji predstavuje 21 príbehov hrdinov, ktorí sa hrdinami nikdy stať nechceli. V príbehoch vystupujú ako dvadsať- až tridsaťroční mladí ľudia, na fotografiách ich vidíme takmer o šesťdesiat rokov starších. „Fotografia má zázračnú vlastnosť, odhalí vnútornú povahu a vyrovnanosť človeka. Títo ľudia boli aj v tom krásni, že oni sa mi ako malé deti odovzdali, títo starí ľudia, hrdinovia, ktorí mali často podlomené zdravie, aj dve, tri, štyri hodiny pokorne trpezlivo čakali, kým ja mladý človek si ich odfotografujem. Pre mňa to bol vzácne strávený čas.”
