SVEDECTVO (Juraj Gradoš; foto: pexels.com)
Cintorín u nás v obci vo mne ako malom dieťati vždy vyvolával strach. Najhoršie to bolo, keď som ako chlapec miništroval na večernej liturgii. Po liturgii som sa zobliekol, odložil košeľu a vyšiel z chrámu. Ľudia sa už rozišli. Ak som nechcel ísť domov okľukou, tak som musel kráčať niekoľko sto metrov vedľa cintorína. Cez deň som sa nebál, ale v tme po neosvetlenej poľnej ceste to bol iný zážitok. Moja bujná fantázia pracovala a môj krok sa zrýchľoval. Keď som došiel na osvetlenú asfaltovú cestu, tak dole som neraz aj utekal. Čím skôr ďalej od cintorína, od hrobov, od krížov. Niekedy som nabral odvahu sa obzrieť a vo svetle prvej pouličnej lampy z tmy vystupovali siluety náhrobných pomníkov s krížami. Ako som rástol, rástla aj moja odvaha. Alebo múdrosť. Prestával som sa báť tieňov, hrobov a ticho stojacich krížov. Ale i keď bola poľná cesta rozmočená, odvahu ísť v tme pomedzi hroby som nikdy nenabral.
Cintorín pre mňa znamenal vždy akési čudné, zvláštne miesto. Po spomienke na zosnulých som sem-tam zapálil staré sviečky z chrámu na opustených hroboch, kde sa drevené kríže už rozpadávali alebo neboli a tie kovové pomaly žrala hrdza. Pomaly som začal hroby spájať s jednotlivými osobami a zisťoval som si o nich informácie. Už to neboli neznámi príbuzní, ale ľudia, ktorých som poznal z rozprávania najmä svojich starých rodičov.
Jeden hrob bol iný. Mal iný pomník a zvláštne miesto. Akosi som si zvykol, že manželia ležia stále spolu, ale tu neležali. Kým môj prapradedo ležal v dolnej časti cintorína a jeho hrob zdobil iba jednoduchý betónový kríž, praprababka mala na svojom hrobe skoro dvojmetrový pomník zakončený krížom. Ba čo viac, tento hrob sa nachádzal na konci cestičky vedúcej cez starý cintorín skoro na samom jeho vrchu. Miesto, ktoré si zapamätáte. Miesto, na ktoré vám padne oko, kedykoľvek zdvihnete pohľad z topánok zmáčaných mokrým snehom či blatom.
No tento kríž bol iný aj inak. Pred niekoľkými rokmi padol. Nie sám od seba. Našlo sa zopár odvážlivcov, pre ktorých ani hroby, ani kríže, ani ľudia, ktorí tu očakávajú vzkriesenie, neznamenali nič. Nemali k tomu úctu. A tak sa títo odvážni mladíci zapreli a starý kameninový pomník aj s krížom skončil na hrobe. A nebol jediný. Dobre viditeľné miesto prinieslo svoju daň. Kríž si všimli nielen tí, ktorí ho majú v úcte, ale aj tí, ktorí ho nenávidia. Alebo na ňom ukazujú svoju silu, svoju odvahu. Na jeho zničení. Na jeho potupení.
Náš pomník obstál dobre. Nie každý zostal celý. Dnes pomník vďaka môjmu otcovi znovu stojí. A na jeho vrchole kríž. Symbol víťazstva. Nad životom mojej praprababky i nad mojím strachom a odvahou chuligánov. Stojí a ukazujúc k nebu hovorí svoj príbeh.