PRO FAMILIA (Radoslav Kuzmiak) V každodennom živote používame rôzne meracie pomôcky. V kuchyni váhu, stopky, v dielni meter, v lekárničke máme teplomer. Podobne poznáme prístroje na meranie tlaku, výkonu, napätia…
Dá sa odmerať aj viera človeka? V evanjeliu (Mt 15, 21 – 28) sa spomína situácia, keď Pán Ježiš odmeral vieru istej osoby – kanaánskej ženy, ktorá ho prišla zďaleka poprosiť o pomoc. Išlo o uzdravenie jej dcéry, ktorú trápil zlý duch. Po stretnutí s ňou Ježiš povedal tieto slová: „Žena, veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako chceš.“
Aká veľká vlastne bola jej viera? A čo ju vôbec robí veľkou? Čím ju Ježiš odmeral? Stojí zato pozrieť sa na skutky tejto matky. Zaujímavé je už to, že pochádzala z pohanského národa. Nemala teda správnu vieru, čo sa týka svojho pôvodu. A predsa Pán Ježiš hovorí o veľkosti jej viery. Jeho kritériá sú jasné:
Prvá vec je to, čo je ochotná pre svoju dcéru urobiť. Do akých krajností ide vo svojej misii o záchranu dieťaťa: kričí, a to nie hocičo. Volá po zmilovaní. Ona cudzinka oslovuje Ježiša: „Pane, zmiluj sa na do mnou!“ Nebolo veľa tých, ktorí ho v tom čase takto oslovovali. Aj učeníci dávali prednosť slovu rabbi (učiteľ). Bola ochotná odhaliť pred všetkými ľuďmi svoj rodinný problém: máme dočinenia so zlým duchom. Takéto veci sa neodkrývajú ľahko pred druhými. Neprestane dúfať, aj keď jej Ježiš neodpovie ani slovo a necháva ju naďalej sa strápňovať. Potom sa ešte pred ním pokloní. Keď ju i jej dcéru a celý národ Ježiš nazve šteňatami, neurazí sa. Naopak, v tomto pokorení seba vie zareagovať veľmi múdrou a duchaplnou odpoveďou: „Áno, Pane, ale aj šteňatá jedia odrobinky zo stola ich pánov.“ Jej pokora je zjavná. A vtedy Pán povie: „Žena, veľká je tvoja viera.“ Myslím si, že Ježiš zámerne chcel toto veľké divadlo, aby nechal pred naším zrakom narásť viere… Je zaujímavé, že učeníci, ktorí s Ježišom chodili, si vyslúžili slová ako: „Kde je vaša viera?!“ Alebo: „Ešte stále nemáte vieru?“ Stalo sa to, keď boli na mori počas búrky. Tiež slová: „Keby ste mali vieru ako horčičné zrnko…“ Inak povedané: „Vy ju totiž vôbec nemáte ani ako zrnko, lebo keby ste mali takú vieru, vrchy by ste prenášali.“ Ježiš vtedy hovorí o viere v súvislosti s odpúšťaním blížnemu sedemdesiatsedem ráz, čo môže byť ten vrch, ktorým nechceme často pre svoju urazenosť pohnúť – odpustiť.
Celkom konkrétne kritériá odhaľujú aj veľkosť našej viery. Nie v tom, či je veľká ako horčičné zrnko, alebo fazuľa. Ale v tom, že buď máme vieru a mení náš život a životy blížnych, alebo si len namýšľame, že ju máme, no nestojí za nič. Veľkosť našej viery závisí od toho, čo sme napríklad ochotní obetovať. Do akej krajnosti sme ochotní zájsť – v službe blížnemu, v obetovaní času, prostriedkov, rizika z toho, čo povedia ľudia… Ježiš konal vtedy, keď videl vieru.
V evanjeliu je ešte jeden človek, ktorý dostal pochvalu za postoj viery. Bol to opäť cudzinec – rímsky veliteľ, ktorý prosil o uzdravenie svojho sluhu. Aj on išiel podobnou cestou: „Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz iba slovo.“ A Ježišova reakcia: „Takú vieru som nenašiel ani v izraelskom ľude.“
Je to paradox, ale viera môže narásť všade tam, kde je človek predovšetkým ľudský a pokorný.