VÝROČIE (Michal Glevaňák) Od narodenia kňaza, liturgistu, historika, náboženského spisovateľa, redaktora, zberateľa duchovných piesní Štefana Pappa uplynulo 11. marca 2017 už rovných sto rokov.
Štefan Papp je významnou osobnosťou Gréckokatolíckej cirkvi, ktorá si zaslúži nielen spomienku, ale aj spoznávanie jeho širokospektrálneho diela. Písal hlavne v ukrajinskom jazyku pre periodiká, kalendáre, publikoval knihy, kázne, odborné práce z histórie, byzantskej liturgiky či dejín východnej cirkevnej hudby. Dokonca bol autorom aj šiestich divadelných hier. Jeho práce boli vydávané aj v zahraničí.
Počas gymnaziálnych štúdií, ktoré ukončil v Chuste v roku 1936, vstúpil k zakarpatským skautom. Po ich ukončení odišiel do Bratislavy na štúdium práva, ktoré z finančných dôvodov nedokončil. Vstúpil do užhorodského kňazského seminára, ktorý ukončil v roku 1941. Vtedy prijal z rúk biskupa Alexandra Stojku (1890 – 1943) kňazské svätenie. Ešte predtým prijal sviatosť manželstva s Martou Pajkošovou (1920 – 2002). Ich manželstvo bol bezdetné. Jeho prvou farnosťou bola obec Biľka. Za jeho účasť v organizácii Karpatská Sič (v rokoch 1938 – 1939) ho maďarská vláda v roku 1942 zatkla. Bol odsúdený na trest smrti, neskôr bol trest zmenený na dvanásť rokov odňatia slobody. Tie si odpykával v maďarskom Váci.
Po oslobodení Červenou armádou (1945) ho užhorodský biskup Teodor Romža (1911 – 1947) poveril spravovaním farnosti Veľké Slemence. V roku 1946 bola obec rozdelená medzi Sovietsky zväz a Československo. Mladý kňaz zostal v Československu a biskup Pavel Gojdič (1888 – 1960) mu zveril farnosť Nižná Rybnica (okr. Sobrance; pôsobil tu aj po roku 1972), kde ho zastihla násilná pravoslavizácia (1950). Po zbavení kňazskej služby tam pracoval na miestnom družstve ako účtovník (1953 – 1958). V roku 1959 sa presťahoval do Košíc, kde pracoval v podniku Ovocie – zelenina. Medzitým pokračoval v diaľkovom štúdiu práva v Bratislave a po jeho ukončení sa stal právnikom Štátneho divadla v Košiciach.
Po legalizácii Gréckokatolíckej cirkvi v Československu (1968) sa Štefan Papp pustil s nadšením a oduševnením do tvorivej práce v rámci cirkevnej publicistiky. V roku 1969 sa stal redaktorom mesačníka Blahovistnik (do roku 1987) a jeho ročnej prílohy Kalendár Blahovistnika (jedenásť vydaní). V rokoch 1979 až 1984 bol hlavným redaktorom oficiálneho periodika Slovo.
Už v roku 1969 vydal zborník, zbierku 178 znotovaných cirkevných piesní pod názvom Gréckokatolícke duchovné piesne, v ktorej v úvode vyzýva veriacich, aby „prijali ich teplo“. „Teraz učte sa ich, šírte a slávte Boha s láskou a radosťou, s akou ich skladali a spievali naši predkovia.“ S ich zbieraním začal už v roku 1948. Viac ako päťdesiat z nich tu bolo prvýkrát znotovaných. Toho istého roka vydal aj brožúru v cirkevnoslovančine a v latinke Panachida, Parastas, Pochoron – Pohreb. Ďalší rok v cirkevnoslovančine v azbuke vydal modlitebnú knižku pod názvom Christos, moja sila – molitovnik. Za povšimnutie stojí, že v knižke uvádza až päť rôznych akatistov. V tom istom roku vydal brožúrku Krestna doroha – krížová cesta Hospoda našeho Isusu Christa. V ukrajinčine vydal Biblický katechizmus pre gréckokatolíkov (1982).
Štefan Papp nezostal iba pri notácii cirkevných a liturgických piesni. V spolupráci s významným gréckokatolíckym muzikológom Nikeforom Petraševičom (1915 – 2013) vydal okrem tlačeného Irmologionu (1970) aj päť LP platní so stoosemdesiatimi nahrávkami, ktorých interpretom je práve Nikefor Petraševič. Jedným z cieľov projektu, ako uvádza v úvode Štefan Papp, je vychovať nových kantorov. Spoločne v rokoch 1975 – 1980 zozbierali Chórové duchovné kompozície skladateľov zo Zakarpatska a z okolia Prešova. Zatiaľ boli vydané tri zväzky s viac ako tisíc znotovanými stranami. Na úvod diela napísal štúdiu Rozvoj cirkevného spevu a ich skladateľov.
Azda najznámejšie je jeho vydanie zborníka pod názvom Chvalite Hospoda, velikij cerkovnyj sbornik (1975), ktorý sa používa dodnes. O zakarpatských skautoch vydal pod pseudonymom Puhač Skautský almanach (Rím 1976). Menej známe sú jeho homileticko-kazateľské diela publikované v zahraničí: Pôstne kázne, Svadobné kázne (Rím 1978), Pohrebné kázne (Rím 1979). Na otázku, aká má byť pohrebná kázeň, odpovedá, že „taká, akú by povedal náš Pán Ježiš Kristus. Pozrime sa na Ježiša Krista, ako hovoril na pohrebe syna vdovy, na pohrebe Lazara“.
Okrem publicistiky sa venoval aj dramatickej tvorbe. Vo svojich divadelných hrách zhrnul históriu Zakarpatska (Dráma Bielych Chorvátov, Knieža Laborec, Dráma proti utláčaniu, Dráma za vieru našich predkov, Dráma zo života o. Alexandra Duchnoviča, Dráma odporu odsúdených na smrť). Celé dielo má šesťsto strán. Pred svojou smrťou (zomrel 1. marca 1990 v Košiciach) odovzdal do rúk akademika Mikuláša Mušinku svoje celoživotné dielo, ktoré z jeho iniciatívy vyšlo na Ukrajine v troch dieloch pod názvom História Zakarpatska (2001). Po jeho smrti vyšla v ukrajinčine v Ríme pre mládež Naša viera (1990), kde bola zosumarizovaná jeho celoživotná cirkevná publicistika. Autor sa tu prístupným štýlom pokúša objasniť základné pravdy učenia Cirkvi. Nateraz posledné jeho dielo vyšlo v Užhorode pod názvom Veľký boj (2017).
„Dbal som, aby naše duchovné piesne boli na dôstojnej výške… všetko v duchu liturgickej obnovy, započatej Druhým vatikánskym koncilom…“ (Štefan Papp)
