SVEDECTVO (Anna) Na seminár Otcovo srdce sa nedá zabudnúť. Veľmi veľa som tam dostala, obrovský pretlak lásky… Ešte aj v týchto dňoch z tej lásky čerpám. Mám len jeden problém, nedokážem nájsť vhodné slová, ktorými by som opísala moju radosť, lebo tá bola taká obrovská, že žiadne slovo ju nevie dokonale opísať. Spoznala som tam, že som milovaná, aj keď hriešna, ale ľúbená láskou svojho nebeského Otca. Tam sa ma Otec dotkol a cítila som, ako drží moje zranené srdce vo svojich rukách. Keď si na to spomeniem, ešte aj teraz plačem od radosti a dojatia.
Keď sa začal Rok milosrdenstva, bola som odhodlaná ísť na biskupský úrad za pánom biskupom. Niekde som čítala, že v tomto roku môžu rozvedení hľadať útechu a pomoc u duchovných. Nevedela som, ako sa dostane obyčajný človek z dediny až k pánovi biskupovi, ale odhodlanie som mala. Ale môj drahý nebeský Otec to zariadil tak, že som po útechu nemusela nikam chodiť, on prišiel ku mne, do môjho srdca.
Prostredníctvom skvelých a úžasných ľudí som pocítila jeho lásku. Po mnohých rokoch som opäť pocítila radosť. Už som ani nevedela, čo radosť je. A tento vzácny dar Svätého Ducha som tam dostala aj ja. Ja, čo som si myslela, že si od nášho nebeského Otca nijaký dar nezaslúžim. Myslela som si, že stojím v dlhom rade pred naším nebeským Otcom, že predo mnou sú úplne všetci a ja som tá posledná… Úplne posledná. A vtedy mi jedna služobníčka povedala, že pred naším Otcom nikto nestojí v rade za sebou, ale všetci sme pred ním vedľa seba v rovnakej vzdialenosti od neho a všetkých nás má rovnako rád. Aj mňa! Mňa, čo som už tridsať rokov nebola na svätej spovedi. Za tieto slová budem vďačná do smrti. Dovtedy som sa cítila ako vyvrheľ a odpad. Napriek tomu, že sa modlím a modliť sa som naučila aj svoje dcéry, dala som ich do cirkevnej školy aj na cirkevné gymnázium a vychovávala som ich v duchu kresťanskej viery.
Seminár Otcovo srdce bol pre mňa veľkým povzbudením a radosťou. Hneď po skončení tohto seminára moje prvé kroky viedli k hrobu mojej mamky a celá šťastná som sa jej zverila, čo sa mi stalo, aká radosť ma postretla. To bolo prvýkrát od jej odchodu, čo som s radosťou kráčala k jej hrobu a tešila sa ako malé dieťa.
Nikde na svete som nebola taká šťastná ako na tomto seminári, lebo nikde mi nikto nepovedal, že aj ja som hodná lásky nášho nebeského Otca. Vždy som iba tak vo všeobecnosti počúvala, že Boh nás miluje. Ale že miluje aj rozvedených, to nie. Dokonca jedna moja rozvedená priateľka dlhé roky nechodila na svätú omšu, lebo si myslela, že nemôže! Aj ona potrebovala povzbudiť a vedieť, že je milovaná. V apríli minulého roka sme boli spolu na púti v Medžugorí a chystáme sa aj tento rok.
Nech dobrotivý a láskavý Otec žehná kroky všetkých, čo sa starajú o naše zranené srdcia!