MINIROZHOVOR (Helena Krenická) Ktorý medzník v 125-ročnom fungovaní kongregácie vnímate ako veľmi dôležitý?
Okamih zrodu, keď Michajlina Hordaševská povedala: „Áno. Beriem to na seba a budem nasledovať Boha.“ Druhým bolo rozhodnutie predstavených vykročiť do sveta – do Brazílie, Kanady, Srbska, neskôr na Slovensko.

Čo všetko ste ponúkli veriacim v rámci osláv výročia kongregácie?
Predovšetkým sme nanovo odkrývali život blahoslavenej Jozafáty a našu charizmu, spoločnú modlitbu s ňou.

V čom je špecifická komunita sestier na Slovensku?
Prvá odlišnosť je v tom, že vaša cirkev je sui iuris. Druhá v tom, že provincie majú väčšinu členiek ukrajinského pôvodu. Na Slovensku je to ojedinelé. Dievčatá z vašej krajiny sú dnes oslovené a nadchli sa službou a modlitbou blahoslavenej Jozafáty, ktorá povzbudzovala: „Buďte sväté, pomôžte v každodenných veciach! Nevymýšľajte nič veľké!“ V našich prvých stanovách máme, že sestry pri návšteve rodiny najprv zametú príbytok. Teraz nechodíme upratovať domy, ale naša služba má byť takto jednoduchá a máme žiť s ľuďmi v ich všedných dňoch. A to všetko z lásky.

Ako vidíte budúcnosť vašej kongregácie?
Pôsobíme v osemnástich krajinách sveta. Počas šiestich rokov som hovorila s každou sestrou, takže som mohla nahliadnuť do života v Amerike, Anglicku, Európe, Austrálii. Všade vidím návrat úcty k zasväteným osobám. Ak pozerám na našu charizmu, mnohé z nás vyštudovali, mnohé majú veľa skúseností, ale to nás nepribližuje k ľuďom. Musíme sa vrátiť k tomu, ako sme začali. Pracovali sme v Cirkvi, s malými deťmi, s rodinami, ktoré boli morálne ponížené. Morálne a duchovne sme ich pozdvihovali a povzbudzovali. Z tejto cesty sme odbočili a šli sme za „vyššími“ cieľmi. Ale ak sa vrátime, bude v tom naša budúcnosť.