(Michal Sopko) Vyznanie, o ktorom počúvame od Ježiša, môžu viacerí pochopiť ako nutnosť nosiť ruženec na viditeľnom mieste či spomínanie Pána Boha aspoň niekoľkokrát v našich rozhovoroch, alebo výstredné poklony s prežehnaním sa pri kríži a podobne. To všetko sú dobré veci. Nebezpečné je to, ak našu vieru oklieštime len na tieto viditeľné prvky a naše konanie bude na míle vzdialené od Ježišovho učenia. Takto sa z nás môžu ľahko stať iba akísi náboženskí exhibicionisti. Vyznanie, o ktorom hovorí Ježiš, je vyznanie naším vlastným životom a skutkami. Vyznanie, ktoré mohol urobiť sv. Štefan, keď na krivdu odpovedal slovami: „Pane, nezapočítaj im tento hriech“, vyznanie, ktoré urobil vo väzení blahoslavený Pavol Peter Gojdič, keď na kopance a bitky pokorne a s láskou povedal, že jemu tu (vo väzení) nikto neublížil, a naše vyznanie, keď sme v každodennom živote pozvaní žiť evanjelium, milovať a odpúšťať. Samozrejme, takéto vyznanie je nad naše ľudské sily. Preto nás naši rodičia priviedli ku krstu, aby sme naštiepení na Krista prijímali milosť za milosťou na pravé vyznávanie našej viery. Jedine vtedy, ak sa jeho telo stane naším telom a jeho krv bude prúdiť v našej krvi, dokážeme vyznať Ježiša pred ľuďmi a Ježiš nás tak môže vyznať pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach.